V izbe jej zazvonil telefón a tak bola opäť prinútená vstať zo stoličky a isť hladať tú malú hraciu skrinku.
Po desaťminútovom predieraní sa kopamy prádla ho konečne našla. Svietila na ňom SMS od mamy. Písala jej, že by veľmi chcela, aby bola Terka, keď sa vrátia doma, vraj sa s ňou potrebuje porozprávať.
„Ježiši, oni sa vrátia už zajtra!!“, zhíkla Terka keď si začala uvedomovať sled času, a dostala sa naspäť do správneho kalendára. Nechápala, o čom sa s ňou môže chcieť rozprávať. Pravdepodobne len znovu prišli na nejaký jej dalši prešľap. Terka však už vonkoncom nemala sily s niekym sa rozprávať. Stále to iste, dookola a dookola. Hodiny strávené rozhovormi o snažení sa zotrvať v tom veľkom ťažení zvanom život. Vedela že koniec koncov to aj tak nikam nevedie. Ráno sa človek prebudi na tom istom pošliapanom dne, ako bol včera. Dlhé so slúchatkami v ušiach a s vnútorným filozofovaním, čo by bolo najlepšie ju síce vždy nejak-tak posúvali hore, ale čo na tom, keď zakaždým keď prišlo k činom stalo sa úplne niešo iné ako mala v srdci. Snahami veci napraviť ich akurat viac pokazila. No aj tak si opäť obula tie isté topánky, a hodila cez seba ten istý kabát. A so svojim najlepším kamarátom, mp3 prehrávačom opäť vyrazila do toho istého mesta ako včera, predvčerom. Vlastne ako každý deň. Asi chcela nájsť ten vypínač, ktorý stlačí a všetky tie zlé veci spláchne do veľkého kanála a ten bude bezprestania prosiť aby ich odplavil asoň niekam do Atlantiku.
Lavička pred mestským úradom nebolo práve miesto, kde by človek mohol sám a nerušene premýšlať, ale ako raz povedal Masaryk:
„Ak chce človek myslieť, musí vyhľadávať samotu, a práve v meste máme lepšiu príležitosť myslieť ako na dedine. V meste môže človek žiť ako na púšti.“
Sedela tam sama na lavičke skoro zašitej v kríkoch blízko širokých schodov, po ktorých občas prešlo niekoľko chodcov.
„Prečo sú všetci dnes takí uponáhľaní.“ Pýtala sa v duchu seba.
Pričom ich so záujmom pozorovala, ako sa bezducho ženú z jedného miesta na druhé. Z bodu A do bodu B. A nikto nemá čas zastaviť sa, spýtať sa sám seba: „Žijem správne?“
Možno keby nemali toľko povinností, v práci, možno by sa dokázali zastaviť, možno by pochopili, že by mali byť viacej doma. S rodinou. Lenže práve v tom je ten paradox, pretože každý ponáhľa svoj život kôli rodine. Kôli tomu, aby to šlapalo doma, aby každý mal čo do úst, aby si deti mohli kúpiť pekné oblečenie, sa musia títo uponáhľaní človiečikovia obetovať. Možno.
V živote každého človeka sú veci, ktorým nechápe, ktorým nevie alebo nechce pochopiť, ktorým sa jednoducho pochopiť nedá. Prečo je to tak? Prečo je pre niekoho niečo samozrejmosť, ale pre niekoho je to nezvládnuteľná situácia. Prečo niekto má hneď na všetko odpoveď a niekto celý život iba hľadá, hľadá ten pocit, lenže to hľadanie ho tak ničí, že každým dňom vidí menej a menej farieb. Iba sa trápi.
Terkine zasnené premýšľanie rozdrvil až samovražedný skejťák, ktorý sa arobaticky pustil zo schodov, hneď vedľa nej. Skoro ju prešiel, čo ju prinajmenšom videsilo a jej skoro-pád z lavičky iba potvrdil jej šok. Za ním sa vynorili aj ostatní. Tí tak isto nezaostávali v predvádzaní sa s všemožnými kúskami. Prešli cez celé námestie, zastavili sa až pri budove Mestského úradu, z ktorého vyčnievali ďalšie schody. Dvaja z nich si sadli na schody na cigaretovú pauzičku, kým jeden závislák od nich lámal s najvyšším nasadením rekordy na svojom skejte.
Terka sa na nich chvíľu zadívala. A čo takí skejťáci... tým ide len o to, aby vyskočili čo najvyššie a keď spadnú, tak sa na tom len zasmejú a idú ďalej, skáču znovu... Prečo každý pád nieje tak jednoduché prekonať? Každý jeden prešľap... Prečo je tak ťažké urobiť tú jednoduchú vec: postaviť sa a ísť ďalej...
„Hej bracho, aha“, buchol lakťom jeden kučeravý skejťák do druhého, ktorý si vedľa neho pripaľoval cigaretu, „aha na tú holku, dá sa nie?“, spýtal sa svojho kamaráta ukazujúc pri tom na Terku. Tá opäť ztrhla svoj zahladený podľad.
„Jeb na to, na takú nemáš“, obratom ho odpísal ten druhý.
„Čo??? Dívaj sa a uč sa!“, zamachroval, zdvihol sa, nasadol na skate a prifrčal k Terke.
„Čau Avrilka, čo tak sama?“, spýtal sa, ladne si vykopol skate do pravej ruky a sadol si vedľa nej na lavičku. Zdvihla hlavu a naskytol sa jej pohľad na pekného usmievavého chalana, na ktorom bolo vidno radosť z toho, čomu sa venuje.
„Hehe, ahoj... ja...“, najskôr nevedela čo má povedať. Ako sa má zatváriť, že jediné čo chce je byť radšej sama, ale zároveň jej padlo celkom fajn, že si k nej prisadol. „Hmm... prišla som si obzrieť nejakých pekných chalanov ako tu šantia na doskách“, usmiala sa.
Chalan zacítil v jej tóne hlasu mierny záujem a to ho povzbudilo.
„To je milé, ja som tu vlastne tiež kvôli tým pekným chlapcom“, zavtipkoval a mrkol smerom k svojej partii ktorá znova a znova zdolávala schody, na ktorých pred chvíľou sedel, „ako sa vlastne voláš?“
„Veď Avrilka.. A ty si kto? Skaterboy?“, odpovedala.
No jasné, bohužiaľ nie. Som Andrej“, povedal skejťák a podal jej ruku. Usmiala sa na jeho hnedé oči, polodlhé kučeravé vlasy a podala mu svoju studenú vychudnutú trasúcu sa ruku.
„Tak teraz keď máme formality za sebou, povieš mi prečo také pekné dievča ako ty tu sedí tak samo a smutné?“
„Ja neviem... Proste sa mi už akosi nechce...“
„Ako to myslíš?“, spýtal sa nechápavo.
„Ani neviem, išla som von trochu sa prevetrať. To máš ako vo Forestovi Gumpovi, bežal lebo sa mu chcelo, a zrazu sa zastavil a povedal si že dosť, lebo už je unavený. Som tu, lebo už sa mi proste nechce ísť ďalej...“
„Fíha... nemám slov...“, začal sa škodoradostne usmievať, pretože jeden z jeho kamaratov v diaľke spadol zo schodov. „Možno to bude dosť odvážne, ale nešla by si dnes večer so mnou von? Nič formálne, išli by sme so zopár kamošmi do Hostelu, hm? AK by to ovšem priateľovi nevadilo...“, spýtal sa jej.
Terka sa začala smiať.
„Spýtam sa ho, či ma pustí, ale inak by som možno mohla prísť. Sama so sebou som už bola dosť dlho...“
Sama so sebou, zničená, bez nálady, bez nejakého cieľa pred sebou, dodala v duchu.
„Počuj Aďo, všimol si si už niekedy, že ty a tvoji dvaja bratia vyzeráte úplne rovnako?“, spýtala sa Terka Andreja, keď v ten večer sedeli spolu aj s jeho kamarátmi v Hosteli a násavali dobrú atmosféru, no a samozrejme tiež pivo.
„Vieš čo už mi radšej nič nehovor, lebo ešte mi povieš nejakú novšiu novinku ako túto a už to asi nepredýcham“, zasmial sa Andrej.
„Ale nie, vážne, keď ste vystúpili z auta, tak som dostala strach, že už vidím trojmo..“, pokračovala Terka.
„No, keď sa však pozrieš bližšie, tak Milan má väčší nos a Lubo zase krivšie nohy ako ja“
„Ale ty más zase väčšie uši ako ja s Lubom dokopy“, pridal sa do veselej debaty Andrejov mladší brat.
„Dobre no, každý z nás je niečím výnimočný“, zakončil vtipne Andrej a objednal od prichádzajúcej čašníčky ďalšie pivá.
Terka sa s cudzími ľuďmi cítila fajn, v pohode sa celý večer bavili a bola oveľa vyrovnanejšia, ako keď sedela okolo obeda sama na lavičke. Dokonca ju už v myšlienkach neprenasledoval Forest Gump ani neochota byť súčasťou dnešnej spoločnosti a celého sveta. No keby to takto pokračovalo, asi by si naozaj povedala, že je minimálne dieťaťom šťasteny.
Vo dverách sa objavil Lukáš v najnovšom modeli basketbalových tenisiek Nike, ktoré si objednal z Ameriky. Postupne prechádzal po bare, zdravil ľudí naokolo, barmanku aj šéfa podniku, niekoľkým chalanom podal ruku s výrazom na tvári, že im by malo byť potešením podať ruku jemu. S niektorými prehodil pár viet, také umelé frázičky, ako ide život, čo nové, bez hlbšieho záujmu o skutočnú odpoveď. Terka ho celý čas sledovala.
„Tu sa fakt nedá žiť bez toho, aby som niekoho z ich bandy nestretla všade kam sa pohnem“, pomyslela si, no nepovedala ani slovo, no na jej tvári sa začal objavovať neistý výraz, modlila sa, aby si ju nevšimol a nešiel k nej.
Vedomé ubližovanie samému sebe je to najhoršie čo môže byť, a to predsa v poslednej dobe robila skoro stále. Už predsa stačilo. Pocit sa predsa v určitej miere dá ovládnuť. Len nájsť tú správnu mieru, uvedomiť si to a správať sa tak ako chceme, aby sa k nám správali iní. Opakovala si v duchu, aby sa udržala v rovnováhe.
Zrazu sa na ňu Lukáš pozrel, čo vyčarilo na jeho tvári veľký škodoradostný úsmev a sebavedome zamieril k stolu, kde sedela Terka s Andrejom a jeho partiou. Napriek tomu, že okrem Terky nepoznal nikoho z nich, mu nebránilo začať sa do nej obúvať a opakovať dookola tie isté vety, ktoré od neho už toľkokrát počula, ktoré však jemu pripadali strašne zábavné a ju privádzali na pokraj psychického zrútenia.
„Ale, ale a ty tu čo chceš?“, začal Lukáš, dívajúc sa na Terku, „zalez radšej do tej svojej nory a choď sa ničiť tam a nie tu kaziť vzduch všetkým v miestnosti“
Všetci pri stole spozorneli a dívali sa na Lukáša, či mu len tak náhodou nepreskakuje. Potom sa pozreli na Terku, no tá naozaj nevedela čo má v tej chíli urobiť. Želala si prepadnúť sa minimálne naozaj do nejakej nory, aby už nikdy nemusela vidieť Lukášov odporný ksicht a počúvať tie jeho reči.
„Nechaj ju na pokoji!“, postavil sa proti Lukášovi Andrej, ktorý v ten večer zastal úlohu Terkinho obrancu, no to ešte nevedel s kým má dočinenia.
„Ano?“, zaafektoval Lukáš, „lebo inak čo, ha?“, rukami sa oprel o stôl a pozrel sa Andrejovi do očí pripravený hneď v momente ho vytiahnuť na ulicu, zmlátiť ho pre nič za nič a s pocitom zadosťučinenia sa vrátiť spokojný domov, že tento deň sa zase stalo niečo zaujímavé, o čom bude môcť porozprávať všetkým známym, aby sa mohli na Terke zase minimálne týždeň smiať.
„Aďo nemiešaj sa do toho prosím ťa, kašli na neho, je to len zakomplexovaný debil, ktorý si potrebuje na niekom vybíjať svoje neuspievanie v živote“, prehovorila Terka tichým hlasom smerom k Andrejovi, no Lukáš ju počul.
„To kto je ti tu zakomplexovaný debil, ty malá špinavá kurva? Veď po dnešku nebudeš mať len komplexy, ak sa vôbec dožiješ rána!“, osopil sa Lukáš na Terku. V tom sa už začali ozývať aj ostatní spoza stola, nech sa na to vykašle, lenže jeho to vôbec nezaujímalo.
„Nechaj ju na pokoji ty magor a vypadni odtiaľto, nikto nie je na teba zvedavý!“, zvrieskol Andrej na Lukáša. To ho už totálne vytočilo, zhodil zo stola všetky poháre a rozohnal sa rukou, ktorá ho už hodnú chvíľu svrbela, lebo sa chcela biť, že sa Andrej ledva stihol uhnúť a schmatnúť Terku za ruku. Rozbehli sa von z baru a uháňali rýchlo preč, lebo si boli istí, že Lukáš sa ešte nechystá ísť domov. Že on jednoducho nejaké to vzrušenie na záver dňa potrebuje vždy.
„Boha chalani, čo tam sedíte jako kokoti, ideme za nimi!“, zahlásil Lukáš k vedľajšiemu stolu, kde sedela partička jeho nových známych. Andrejových bratov a ostatných sediacich pri ich stole nechali po pár nechutných nadávkach na pokoji a vybehli von do tmy za Terkou a Andrejom, ktorý z celej sili bežali preč lebo sa asi naozaj chceli dožiť nasledujúceho rána.
Zastavili sa v nejakej úzkej uličke a ani jeden z nich nemal ani poňatia kde presne sa nachádzajú. Dôležitejšie bolo to, že ušli tomu zmagorenému Lukášovi a jeho kamarátom podobného rázu. Obaja sa chytili za brucho a v miernom predklone sa začali rozdýchávať.
„Kokso, takto rýchlo som asi ešte v živote nebežal, čo ti drbe, tak toto bola dobrá pecka..“, povedal Andrej a jednou rukou sa chytil železného zábradlia, pri ktorom stál. Terka sa zasmiala.
„No, toto je asi jeden z tých prípadov, keď sa neoplatí postaviť sa zoči voči nebezpečenstvu, ak nechceš dopadnúť ešte horšie“, povedala
„Ale keď si to tak vezmeš, bola celkom haluz nie? Na dnes máme povinnú hodinu telesnej už za sebou“, dodal Andrej
„No jasne, celkom sranda bola, no aj tak si na toho týpka nemusel kričať, že je vydrbaný vyholený nácek, hehe“
„Asi som ťa chcel len trošku zaujať“, povedal zahanbene a pristúpil k nej trochu bližšie.
„Ideš na to dosť zaujímavým spôsobom“, usmiala sa Terka a nechala ho, aby ju chytil za ruky a pritiahol k sebe.
Keď sa ju chystal pobozkať tak trochu spozornela, stúpala v nej nervozita, ale nakoniec mu však odhrnula jeho dlhé vlasy zo spotenej tváre a nechala sa bozkávať. Chvela sa. Cítila ako sa mu chce jej telo odovzdať, ale jej myseľ neustále utekala. Strach. No nebola schopná odolávať jeho dotykom. Tak moc jej to chýbalo. Pocit tepla. Lásky, pevného útočiska pred tým zlým svetom. Andrej pomaly skĺzol z jej pier na krk, kde jej jazykom začal písať rôzne písmená. V Terke sa búrili všetky bunky. Začala mu opätovať jeho bozky a dotyky. Zmocnil sa jej zvláštny pocit. Jeho jazyk do nej vnášal prúd myšlienok. Nie slasti, alebo vzrušenia. Chvela sa, cítila chlad. Túžila sa udržať na nohách, ale čím dlhšie spočívala v jeho objatí, tým bola slabšia. Cítila ako jej steká slza po tvári. Všade naokolo bola taká tma. Andrej sa jej pokúsil rozopnúť košelu, ale to namiesto uvoľnenia vášne, ktorá prúdila okolím rozpútalo búrku v Terkinom vnútri. Odsunula ho od seba.
„Nie“, povedala, „prestaň prosím..“
„Hej, čo sa deje? Neboj sa, viem čo robím“, začal Andrej už trochu pripitým hlasom a ťahal ju naspäť k sebe, no ona ho však opäť odtisla.
„Ale ja nie...“
„Čo sa deje?“, nechápavo sa pýtal.
Terka začala plakať. Táto situácia u nej znovu vyvolala spomienky na Alexa a jeho dotyky, ako dotyky jediného chalana, ktorému to kedy dovolila. Na ten osudný maturitný večierok a na tú studenú bielu nemocničnú izbu a to obrovské prázdno v jej duši, ktoré sa každým dňom stále viac a viac prehlbovalo a nedávalo priestor na vznik niečoho nového a krajšieho. Sadla si na obrubník a neprestávala plakať. Andrej si sadol vedľa nej.
„Čo sa deje dievča?“, opýtal sa.
„Kašli na to, ten pako mal pravdu, naozaj by som mala ísť domov a schovať sa do nory, aby som ostatným neničila život“
„Ale veď si nič nezničila. Prepáč, mne to len prišlo vhod, ale asi som to trochu unáhlil“, povedal a pokúsil sa ju objať nech neplače.
„Nie, to ty sa nehnevaj na mňa, s týmto naozaj nemáš nič spoločné... musím odísť... musím...“
Chytil jej hlavu do dlaní a pozrel sa do jej uplakaných očí.
„Počkaj, prestaň, Avrilka, čo sa stalo... Prečo už nie si to veselé dievča, ktoré som dneska spoznal...“
„Ja som ním nikdy nebola...“
Postavila sa rozhodnutá ísť preč.
„Nech sa ti hocičo stalo v živote, ak pred tým budeš utekať, tak
sa z toho nikdy nedostaneš, ver mi“, snažil sa ju trochu povzbudiť.
„Prepáč mi, si naozaj super chalan, ale ja, ja nemôžem... musím ísť...“, povedala so slzami v očiach a nechala ho samého, nechápavého sedieť na studenom obrubníku.
Všetko v jej vnútri lietalo, kričalo a točilo sa dookola. Rozpútal sa v nej hurikán... padala stále hlbšie a hlbšie... obrovskou nekontrolovateľnou rýchlosťou, cítila sa ako na veľkom kolotoči a už len čakala kedy z neho vyletí a dopadne celou silou na tvrdú zem a pocíti ten drsný úder. Doliehali na ňu všeky tie spmienky, z toho všetkého čo prežila... Slzy jej zakrývali cestu... Kráčala stále ďalej a ďalej, sama nevedela kam, no každým svojím krokom padala hlbšie do diery, do temnoty. Do prázdna, ktoré zo seba chrlilo iba samý chaos a neistotu. Zavolal jej Jakub.
„Niee... Ako to vie...“ pomyslela si.
„Kde si Terka? Nechceš dôjsť na párty? Sme u jedného kamoša na byte..“
„Ja... Ja neviem kde som..“, snažila sa zadržať slzy, ale také niečo na Jakuba nefungovalo.
Človek aký si slabý, rania ťa veci, tak prízemné ako sú city. Svet sa riadi rozumom a ty ideš proti nemu s takou slabou zbraňou ako sú city. Stále sa nimi nechávaš riadiť a pritom sú to oni, čo ťa ničia a vedome smeruješ k deštrukcii seba samého. Stále hľadáš niečo, čo nie je v ľuďoch, ktorých si idealizuješ..., hovoril hlas v jej hlave.
O pár minút pre ňu prišiel Jakub na aute a našiel ju sedieť na špinavom chodníku. Celá sa triasla, no už neplakala, už bola úplne prázdna, nedokázala zo seba dostať nič, dokonca ani slzy. Prišiel k nej a prikryl ju svojou bundou.
„Čo sa deje Terka?“, spýtal sa tým jeho anjelským hlasom, ktorý ju vždy dokázal upokojiť.
„Už nič, už sa nič nedeje, už je to preč...“, povedala, no neprestávala sa triasť.
„Ak nechceš, nemusíme tam ísť... Môžeme ísť k nám domov, pustíme si nejaký film alebo niečo také hm?“, snažil sa pozitívnymi slovami zabrániť jej ďalšiemu zrúteniu.
„Nie, chcem tam ísť, chcem prísť na iné myšlienky, nechcem sa už schovávať... ochráň ma, prosím“, smutne sa mu pozrela do očí. Jakub ju objal na dôkaz toho, že je vždy s ňou a nikdy ju neopustí a pomohol jej nastúpiť do auta.
Terka z prítomných poznala málokoho, no všetci jej boli akýmsi spôsobom známi ešte z poslednej nie celkom vydarenej bytovej akcie. Po pár uvoľňovacích kolách sa zavreli s Jakubom na balkón, že si v pokoji zapália, no Terka bola stále akási bez slov. Ani alkohol nedokázal zbúrať tú bariéru v jej hlave, za ktorou sa skrývala pozitívna energia a dobrá nálada, teda ak tam ešte nejaká vôbec bola.
„Čo sa to stalo tam vonku, ublížil ti niekto?“, snažil sa jej tak jemne spýtať Jakub, aby s nej dostal prečo je taká bez nálady, taká prázdna.
„Prečo mi to stále robia? Prečo ma nenechajú na pokoji? Bolo by lepšie, keby som zomrela, vzduch by bol dýchateľnejší, rieky čistejšie, všetci naokolo by boli spokojnejší a ja by som bola asi najviac...“
„Terka, oni sú len bezvýznamní paholci v tvojom živote“, prerušil Jakub jej monológ, „nepremýšľaj nad nimi, lebo všetko sú to absolútne bezvýznamné bytosti. Tí druhí, pre teba dôležití sú úplne iní ľudia a tí by ti niečo také nikdy neurobili...“
„Kto ako? Moji rodičia?“, spýtala sa. Kubo zrazu zostal ticho.
„Toto nikdy nevyriešime...“, povedal tichým hlasom a zosmutnel, zatial čo ju hladkal po chrbte.
Celý večer tú tému už nespomenuli. Jakub vedel, že je to nevyriešiteľná debata, mohli by sa o tom baviť a nikdy by na nič neprišli, lenže Terka si to prekrútila podľa seba a jej záver bol taký, že to ona je tá nevyriešiteľná...
Ľudia boli rozlezení po celom byte. V kuchyni skupinka ľudí, ktorí sa snažili zbáchať niečo na jedenie, v izbách niektorý spali, chlastali, v obývačke pár chalanov pozeralo telku, medzi nimi aj Jakub. Jedným okom pozeral nejaký vojenský film a popritom sa rozprával s jedným kamarátom. Na prvý pohľad typický pankáč. Roztrhané maskáčové nohavice, kanady, kopa nášiviek na každej časti oblečenia, kožená bunda celá poprepichovaná zicherkami a odznakmi, v ruke rum a na tvári dokonale pripitý výraz. Zrazu sa zdvihol a zamieril na WC, berúc do úvahy jeho stav, tak pravdepodobne kosiť.
Keď vyšiel von, svetlo zo záchoda osvietilo chodbu a tam uvidel na dlážke sedieť opretú o stenu Terku. Nepoznal ju, ani ona jeho, ale aj tak si k nej sadol, spýtal sa jej ako sa má a namiesto zoznámenia jej podal fľašu rumu. Odpila si. Nejako zvláštne ho nevnímala, v hlave sa jej premietal úplne iný film ako opitý pankáč, ktorý sedí vedľa nej a niečo do nej hustí o prevrátenej americkej politike. Že neznáša Busha, že by mu najradšej vykrútil krk...
„Je to vlajka korupcie, teroru a násilia, blbá mentalita... Na všetkých nás sa to valí zo západu a niekedy mám fakt chuť len zatvoriť oči a nevidieť tento odporný svet!“, nadával pankáč na amíkov a hlavu si oprel o Terku.
„Myslíš si, že ľudia dokážu odpúšťať?“, spýtala sa ho zrazu.
„Nie, podľa mňa to navždy zostane v nich“, alkohol hovoril namiesto neho, ale očividne mu nevadilo, že téma sa zvrtla z americkej politiky na úplne inú, „môžu sa tváriť, že je to ok, ale majú to v sebe, navždy“, pokračoval
„Podľa mňa je to svinstvo“, odpovedala Terka, „a niektorí to nemajú ani v sebe, proste ti to dávajú neustále najavo“, pritom myslela na to, ako jej Kubo odpustil už veľa vecí, veľakrát, ale isto ho to vnútri stále štve. Odpustil jej len navonok?
„Každý človek by mal platiť za svoje činy“, povedal zrazu opitý pankáč.
„To ako myslíš?“, spozornela Terka.
„Tak ako som povedal. Sú ľudia, ktorí urobia chybu a hneď sú za to potrestaní, ale sú ľudia, ktorí robia chyby celý život a nikdy za to nezaplatia. Proste ich to stále obchádza“
„Aha... čiže ide o spravodlivosť...“
„Ano, ano“, súhlasil pankáč, „oko za oko, zub za zub“
„Keď znásilníš, mal by si byť znásilnený“, rozmýšľala Terka nahlas.
„Hej, hej, keď okradneš, mal by si byť okradnutý“
„Keď zabiješ, mal by si byť zabitý“, pokračovala Terka a jej vety začali mať subjektívny charakter.
„Bezpodmienečne“, ubezpečil ju pankáč, „nikto nemá právo vziať život“. Terke sa hrnuli slzy do očí, ale v tej tme to našťastie nebolo vidieť.
„Keď matka ide na umelý potrat, čo by s ňou malo byť? Niekto vraví, že ten zárodok ešte nie je človek...“, chcela vedieť názor na nevyriešiteľnú vec v jej živote od opitého týpka, ktorému zajtra okrem bolesti hlavy, nič nebude pripomínať tento večer.
„Hovno!!!“, rozzúril sa, „to je taký istý človek ako ty alebo ja! Toto je to najodpornejšie čo môže žena urobiť, úmyselne potratiť. Veď to dieťa nemá právo rozhodnúť, obhájiť sa, svoj život, ale pre niekoho pohodlnosť musí umrieť. Skôr ako prvýkrát uzrie svetlo, ako sa prvýkrát môže usmiať, plakať, ochutnať teplo...“
„Je to úbohé...“, povedala smutne Terka.
„Takýchto ľudí by som od radu vraždil“, pokračoval, „sú to sebci, ktorí sú ochotní urobiť všetko pre svoje pohodlie, aj zabiť!“
„Máš pravdu, nezaslúžia si žiť“, súhlasila s ním Terka.
„To teda nie...“
Terka ostala ticho. V tmavej chodbe bolo cítiť iba zimu jej srdca.
„Musím ísť...“, povedala.
„Kam?“, zbystrel pankáč pozornosť a trochu sa na zemi narovnal.
„Vlak už odchádza“, zamrmlala si Terka pre seba, obula sa a potichu otvorila dvere. Keď ich zavrela a ocitla sa na tmavej a studenej chodbe, akoby jej niekto preťal srdce sekerou. V jej vnútri vybuchovali nálože a ona plakala. Chcela kričať, ale nedokázala vydávať hlasné zvuky. Rozbehla sa von do noci..
Zavretie dverí započul Jakub. Zdalo sa mu viac než divné, že ak niekto odišiel, tak nezakričal na ostatných nech sa opíjajú ďalej sami, že už to ďalej nezvláda. Išiel sa teda pozrieť na chodbu. Zasvietil. V kúte ležal rozvalený pankáč s rumom v ruke.
„Hej, kto odišiel?“, spýtal sa ho. Pankáč neodpovedal
„Počuješ ma Roman? Kto odišiel?“, zvýšil hlas Jakub a kopol ho do nohy. Pankáč sa trochu zamrvil.
„Nejaká holka...“, zašomral zo zeme.
„Kto???“
„Ja neviem...“, povedal pripito a otočil hlavu.
Jakub prezrel byt. V obývačke nechýbal nikto, išiel sa pozrieť do izieb, no tam mu ľudia na otázku či niekto neodišiel odpovedali záporne.
Nikto. Ani v kuchyni nikto nechýbal. Jediný koho v byte nemohol nájsť bola Terka, čo v ňom vzbudzovalo ťažký pocit strachu, neistoty. Na balkóne tiež nikto nebol. Vrátil sa za Romanom. Dopitom punkáčovi v chodbe. Ten jediný vedel, že odišla.
„Kde je???“, chytil Romana za rameno.
„Čo... kto... ja neviem...“, plietol sa mu jazyk.
„Kam išla? Počuješ ma rozmýšľaj! Bola tu s tebou? Hovorila ti niečo? Vrav!!!“, kričal na neho Jakub a začal ním triasť až mu vypadla fľaša rumu z ruky a vyliala sa na dlážku.
„Ja neviem... o niečom sme sa rozprávali... ale potom odišla...“
„Čo bolo potom? Hovor!“, prerušil ho Jakub. „Kam odišla?“
„Povedala, že musí odísť“
„Kam? Nepovedala kam ide???“, kričal Kubo na bezmocného Romana, ktorému bolo už zle z toho, ako s ním triasol.
„Nie... len povedala niečo o vlaku...Že už odchádza či čo..“
Jakub ho pustil a Roman sa zvalil do kúta. Bolo mu hneď všetko jasné. Ani sa neobliekol a rýchlo vybehol von.
Na ulici už nikto nebol. Bolo skoro pol druhej.
„Kam išla..“, beznádejne si opakoval dokola. „Terka kde si... Prosím...“
Rozbehol sa smerom k stanici. Srdce sa mu trhalo na milión malých kúskov. Noc zývala prázdnom. Tupým a horkým prázdnom. Stovky schodov vedúcich z Rozkvetu sa mu zdali nekonečne dlhé a v každom tmavom rohu videl beznádej a strach. Zalieval ho žiaľ. Jakubové myšlienky sa vznášali niekde v útrobách strachu.
„Kde je...“, opakoval so slzami v očiach.
Nestratil však hlavu. Vedel čo musí urobiť. Vedel, že ak teraz zlyhá, jeho srdce zomrie. Zlá predtucha ho hnala ďalej a ďalej, pot mu stekal po tvári, miešal sa so slzami a padal až na zem, kde sa rozplynul ako dažďová kvapka. Milióny kvapiek. Cítil ju, vedel kde je, ale bál sa nepozrieť do každého tmavého kúta, do každej krčmy, kde by mohla byť.
„Anjel môj...“, potichu zašepkal…
Obchádzal všetkých tých zamilovaných ľudí, všetkých tých opitých, možno sa hanbil. Nikdy nedokázal Terke povedať pravdu, o tom čo cíti, čo ho robí šťastným.
„Som zbabelec...“, ozývalo sa mu v mysli. Cítil že všetko zlé čo sa stalo bola jeho vina. Zastavil sa až na ceste pod Drevárňou, kde musel počkať kým prejdú všetky autá.
„Prečo som ju tam nechával samú… Mal som byť pri nej...“ Vyčerpaný, s ubolenou dušou si sadol na chodník a chytil sa za hlavu. „Kde si..“, neustále si opakoval. Ľahol si. Tisíce a tisíce hviezd....
„Čo je tamto za hviezdu?“, spýtala sa ho Terka
„To je Mars…“, odvetil jej s úsmevom na perách. Pozrel sa na ňu, pretože vedel že chce protestovať.
„Nie… To je Polárka“, začala sa smiať a sotila ho lakťom.
„Ako to môže byť Polárka, keď sever je úplne opačným smerom?“, argumentoval svoj názor, že je to Mars.
„Nie, to je Polárka a hotovo...“, uškŕňnala sa na neho. „Máš to“, drgla doňho a začala pred ním utekať. Jakub ju v momente začal naháňať po celej železničnej stanici až kým ju nechytil.
„Tak dobre, je to Polárka“, vzdal boj a pristúpil na jej teóriu o presune severného pólu. Nakoniec ostali v tichom a nežnom objatí pričom sledovali tie malé trblietavé bodky na nebi. Pre Jakuba tieto ich stretnutia znamenali viac ako si Terka dokázala kedy predstaviť...
Zrazu ho však z filmu spomienok prebudil nejaký mladík, ktorý opúšťal Dreváreň.
„Nie je ti niečo? Nepotrebuješ pomôcť?“
Jakub sa pozviechal zo zeme a rozbehol sa cez cestu. Prečo práve dnes je ta cesta taká dlhá. Bežal. Rútil sa do prázdna, do temnoty. Každý krok mu bral istotu ktorú nosieval v duši.
Dorazil na stanicu. Najskôr zamieril k starým stromom, na to miesto kde ho prvýkrát našla ona, kde jej povedal, že je jeho anjel, kde ho chytila za ruku a už ho nikdy nepustila... Dúfal, že tam bude, že bude sedieť na tých spráchnivených kusoch dreva s hlavou v dlaniach... Už si nevedel predstaviť iné miesto... Predstavoval si, že k nej príde, objíme jej trasúce sa telo a povie jej všetko čo jej nepovedal za celý ten čas. Prizná sa jej s tým, že keď je sám, túži byť len s ňou a keď sú spolu želá si, aby to tak bolo navždy. Prisahal by Bohu, že keď mu teraz dá možnosť povedať jej to, že ju ochráni za cenu všetkého...
Nebola tam. To miesto dýchalo prázdnotou presne ako vtedy ako keď tam pred dvomi rokmi prišiel on a to posledné čo by vtedy čakal bolo, že ho tam niekto nájde. Že ho tam nájde ona...
V myšlienkach ju videl aká je krásna, díval sa na ňu a ona zahanbene skláňala hlavu... Nechcela, aby ju videl v takom stave... Zomrel by pre ňu v hociktorú chvíľu... Pred očami sa mu vynárali prízraky, v každom človeku, ktorý mu prišiel do cesty videl ju, tak moc si želal teraz dať všetku svoju silu jej a jej bolesť preniesť na seba...
Pýtal sa každého, každej babky čakajúcej na vlak, každého bezdomovca s čučom v ruke, úplne každého koho na stanici zbadal, či tu nevideli také malé čiernovlasé smutné dievča. Nikto nič. Babky vzdychali pri pohľade na Kuba, ktorý aj bez slov doslova kričal beznádejou, ľutovali ho a želali mu nech ju čím skôr nájde... u ostatných sa stretával buď s odmeranými pohľadmi, že prečo ich otravuje alebo s totálnym nezáujmom.
„Pane, prosím vás, nevideli ste tu niekde také dievča, malé, chudé, asi 160 cm, dlhé čierne vlasy...“, skúsil už úplne vyčerpaný spýtať sa chlapíka s kufríkom v ruke sediaceho na múriku pri plote vedľa stanice lebo očividne zmeškal vlak a nechcelo sa mu tráviť čas v tom smrade v čakárne. Kubo ho naozaj chápal. On na jeho mieste by urobil to isté.
„Hmm.. dievča... malé čiernovlasé...“, zarozmýšľal pán, „áno, taká jedna išla popri koľajniciach smerom na Žilinu, pred takými desiatimi minútami...“, ukázal rukou po jeho pravej strane. Jakub na neho vytreštil oči.
„Naozaj ste ju videli? Naozaj???“, chcel sa ubezpečiť.
„Áno, mohla to byť ona, mala taký dlhý čierny kabát...“
„Ďakujem vám, ďakujem“, stisol mu silno ruky a rozbehol sa smerom kde ukazoval.
„Nepotrebuješ pomoc chlapče?“, kričal za ním pán, no Kubo ho nepočul. Bežal ďalej, hnal ho strašný pocit z toho, že sa udeje to, čo si nechcel ani vo sne predstaviť...
Strach sa mu vlieval do duše, začali mu po lícach stekať slzy...
„Hovor so mnou prosím, ukáž sa mi, dotkni sa ma, tak moc sa o teba bojím...“, prosilo v duchu jeho krvácajúce srdce.
„Pamätáš si ako sme sedávali spolu na miestach kde nikto nechodil a hovorili sme si, že budeme vždy pri sebe, že naše srdcia môžu biť len spolu, a že ak jeden z nás odíde, ten druhý pôjde za ním a bude hľadať tú polovičku, ktorá mu chýba...“
Tieto myšlienky mu zanechávali na srdci aj na duši hlboké jazvy, ktoré strašne pálili, že pomaly prestával byť schopný bežať ďalej...
Započul vlak... Nahováral si, že to nie je pravda, že nie teraz, že to predsa musí byť sen, len nie vlak...
Uvidel ju. Kľačala na koľajniciach s hlavou položenou až pri nohách. Ako uzlík zozbieraný zo všetkého smútku, trápenia, bolesti a krivdy, ktorá existovala na svete. Jeho jediná opora, jeho ostrov, kde mohol vždy odísť, ona, ktorá mu dokázala zalepiť jeho zlomené krídla...
Chcel ešte čas, ešte chvíľu, aby ju mohol získať späť, zobrať ju za ruku a utiecť s ňou preč... čo urobil zle? Prečo nebol tým, ktorý by ju dokázal zachrániť? Znenávidel seba za to, že nesplnil to, čo sľuboval... Pustil ju, nechal ju odísť, nestál pri nej... Tak dlho sa potácal vo vlastných myšlienkach, na nerovnej pôde, na beztvarom mieste a nevedel nabrať smer až prišla ona... Uvidel ju a usušila mu jeho slzy...
„Všetko bude v poriadku Kubo... som tu vždy keď budeš padať, pamätáš?“, šepkala a on začal zase plakať. Prepadával sa hlbšie a hlbšie... Chcel ju chytiť za ruku, ale jej obraz sa strácal, túžil byť s ňou stratený niekde ďaleko, ale nečakala ho, utekala preč...
„Terka!!!“, zakričal, no jeho hlas prehlušil prudko brzdiaci prichádzajúci vlak. Jakub stál asi 50 metrov od nej. Nedokázal sa pohnúť.
„Potrebujem cítiť tvoj tlkot srdca, aby som dokázal ísť ďalej, budem hľadať tvoj tieň, ošetrím ťa od bolesti a od smútku... Cítim ťa všade, každý tvoj nádych...“
„Neplač..“, počul jej hlas, „zachránim ťa keď budeš padať... vystriem ruky a pošepkám ti, že to zlé prejde... chytím do dlaní všetky tvoje slzy...“
Videl tú smutnú tvár, to dokonalé nešťastie, na obzore nič, žiadna pomocná ruka... „Potrebujem ťa, jeden tvoj pohľad, jedno slovo, jedno objatie“, toto jej chcel povedať.
Nestihol to. Presne tak, ako vlak nestihol zabrzdiť. Bolo jednoducho neskoro. Jakub spadol na zem.
„Nieee!!!!“, zúfalo kričal a rukami stískal štrkové kamienky na zemi. Cítil sa akoby mu diabol trhal srdce na milióny maličkých kúskov a ešte sa mu smial do tváre.
„Tu máš ty hajzel, tak ti treba!“
Lúčil sa so slnkom, už nemal za kým bežať... Zrútilo sa mu všetko, celé jeho presvedčenie, že láska je silnejšia ako všetok žiaľ... že sa ukážu slnečné lúče ešte v jeho živote...
„To zlé prejde... mysli na všetko to krásne, na to nebo kde sa stretneme a nepocítime viac bolesť... budem ti nablízku v každej chvíli, budem bojovať za tvoje šťastie, lebo ty si ma naučil žiť...“, jej hlas v jeho hlave postupne zanikal.
Ležal. Umrela polka jeho ja. Tá polka, ktorá sa vedela usmievať, tá ktorá ho držala nad vodou. Odišiel jediný človek, ktorý ho dokázal zachytiť keď padal, jediný, do ktorého očí sa díval a nič pre neho neznamenalo viac... Už nikdy jej nepovie, že len jej slová dokázali odohnať slzy, že len jej smiech vedel upokojiť ubolenú dušu, len jej objatie znamenalo všetko na svete, len jej pohladenie dokázalo odvrátiť búrku...
Ešte započul vystrašené hlasy ľudí, ktoré mu vtedy pripadali také vzdialené a potom už nepočul vôbec nič...
