reklama

Kapitola 11. - Alone against the world

Zasnene si prezerala Kubovu novú gitaru, kým on si preväzoval členok, ktorý si zranil na brigáde. Neprešiel deň, ktorý by nestrávili spolu. Snažiac sa o svoju záchranu sa prestala uzatvárať do seba a tento deň mu pomáhala upratať byt a navariť obed. Sedeli spolu na posteli a oddychovali s dobrým pocitom po vykonanej práci. „Čo chceš teraz robiť?“, spýtal sa a naťahoval si obväz, ktorý nechcel držať tam, kde mal. „Hm, neviem. Pôjdem znovu do školy?“ Jakub zdvihol zrak od svojej nohy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

„To myslíš vážne?“ Ani sa jej nestihol spýtať ako si to predstavuje, či jej rodičia budú ochotný platiť školu, keď do izby vbehol Jano s vážnym výrazom na tvári.

„Nevieš kde je toľko mama?“

„V robote?“, otázkou odpovedal Jakub. Zrazu začuli buchnutie dverami a pád igelitových tašiek na zem. Jano vybehol z izby a chytil mamu skôr ako spadla aj ona. V poslednej dobe sa jej zdravotný stav zhoršil. Bývala malátna, mala časté závraty, bola vyčerpaná a rýchlo sa unavila. No aj napriek tomu chodila do roboty a odmietala diskutovať o tom, že by bola doma. Svoju rolu starostlivej matky brala stále veľmi vážne, aj keď mala doma dvoch dospelých synov, ktorí sa dokázali postarať sami o seba a aj o ňu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Mami, vravel som ti, že sa nemáš namáhať, môže ti byť horšie“, ustarosteným hlasom povedal Jano a pomáhal jej prejsť do spálne.

„Musela som pomáhať vykladať nový tovar, bolo ich málo“ Jano si vzdychol.

„Musela...“ S jej tvrdohlavosťou nemohol nič robiť.

„Myslím, že by si mala ísť Terka, my s Janom to už nejako zvládneme“

„Rada vám pomôžem“

„Si milá, ale to bude fakt v pohode“

Odprevádzal ju ku dverám a ona ho nedokázala prehovoriť, že naozaj by jej nerobilo problém zostať. Nastúpila do starého výťahu a až tam si začala zaväzovať čižmy. Keď výťah zastavil, otvorila dvere a pozrela sa smerom k tmavému schodišťu a pivniciam. Tmavé vchody ju sčasti desili, ale vychutnávala si ten strach. Nikto, nikto na svete pre ňu neurobil toľko ako Kubo a Jano, a to najmenej čo ona mohla spraviť pre nich, bolo pomôcť im postarať sa o ich mamu. Vôbec netúžila ísť domov, ani nikde inde, kde by jej dávali najavo, že ju tam nechcú. Zatvorila dvojkrídlové dvere výťahu a stlačila gombík na štvrté poschodie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Otvoril jej Jakub.

„Zabudla si si niečo?“

„Nie“ Vbehla do bytu a zhodila zo seba kabát. „Nikto pre mňa nie je dôležitejší ako vy!“

„Terka...“, bezmocne zašepkal Jakub a oprel sa chrbtom o dvere. Prišla k nemu, chytila mu hlavu do dlaní a pozrela sa mu do očí.

„Naozaj...“

Jakub sklopil zrak.

„Nechcem aby si sa trápila ešte aj kvôli nám...“

„Chcem vám pomôcť, rozumieš?“, povedala a silno ho objala.

„Je v spálni...“

Jano akurát pomáhal mame s prezliekaním.

„Môžem?“, spýtala sa stojac pred dverami. Jano k nej prišiel, s miernym úsmevom na tvári ju potľapkal po pleci a pustil ju dnu.

„Idem zohriať niečo na jedenie“, povedal a vyšiel z izby.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Ďakujem ti Terka, ale ja to zvládnem“, usmiala sa na ňu stará žena s vráskavou tvárou, smutnými vpadnutými očami, ale s dobrým a statočným srdcom , ktoré bolo cítiť aj napriek tomu ako vyzerala.

„Rada tu zostanem s vami“ Napravila vankúše a pomohla jej ľahnúť si.

„Prečo si neoddýchnete od roboty? Vidíte, že vám to nerobí dobre. Chalani sú už predsa veľkí a chodia do práce“

„Terka..“, mama zakašľala a chytila Terku za ruku. Tá si sadla vedľa nej na posteľ. „Tí dvaja chlapci sú to jediné čo v živote mám. Stále ich vidím ako dvoch malých chlapcov, o ktorých sa musím postarať a urobím pre nich všetko na svete pokiaľ budem vládať a zatiaľ cítim, že ešte môžem...“ Terka sa prisunula na posteli trochu bližšie a stisla jej ruku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Teta... tí dvaja chlapci sú aj v mojom živote to jediné čo mám a nerada vidím smútok v ich očiach a oni sa trápia, keď si nedáte povedať a nedovolíte im, aby sa o vás postarali, keď sa necítite dobre. Ste veľmi obetavá žena, ale dovoľte im, aby ukázali, že ste ich naučili ako byť silní“

„Si veľmi dobré dievča Terezka“, povedala a po líci sa jej začali kotúľať slzy. Terka zahanbene sklonila hlavu.

„Nie, nie som, ale snažím sa ním byť...“

Keď sa vracala od Jakuba domov, vonku sa stmievalo. Slabý vietor jej jemne prechádzal po tvári a strapatil dlhé vlasy a ona smerovala na jedno pre ňu veľa znamenajúce miesto. O chvíľu sa už pred ňou rozprestieralo staré ihrisko. Jeden kôš bol odtrhnutý a celkom spráchnivený. Len po daždi boli viditeľné nerovnosti na asfalte. Malé špinavé kaluže nerovnomerne ležiace na zemi pripomínali malé jazierka, v ktorých sa odzrkadľoval jej rozmazaný obraz.

Vedľa v tráve stáli tri lavičky. V prehnitom dreve boli vyryté iniciály rôznych mien, znaky a obrázky. Jedna lavička pod smutnou vŕbou pôsobila obzvlášť smutným dojmom. Nie kvôli sychravému počasiu, v ktorom vyzeralo všetko pusto, nie kvôli zanedbanému miestu, ani kvôli zničeným veciam. Na tej lavičke sedával Jakub.

Spomínala si na jeden deň, keď ho tam tak zbadala. Sedel s hlavou v dlaniach, triasol sa od zimy a bol celý premočený od dažďa. Vtedy si sadla do mokrej trávy, chytila do ruky skicár a ceruzku a začala ho kresliť. Ten obrázok mal Kubo odložený stále. Vyžarovalo z neho presne to, čo z prostredia, kde bol. Smútok, samota, beznádej... Vŕzganie hojdačky poblíž znelo ako nápoveda niečoho zlého. Hore sa objavilo viac mrakov a všetko potemnelo. Hrdzavá konštrukcia futbalovej bránky sa zatriasla. Nebola tam sama...

„Boha, čo tu hentá robí?“, zaznel hlas spoza nej, ktorý dobre poznala. Otočila sa.

„Je mi ľúto, ak som ti prekazil plány ak si sa chcela obesiť na tom strome. Môžeš pokračovať, nás si nevšímaj“ Lukášovi kamaráti sa rozrehotali. Terka nič nepovedala, len sa otočila naspäť a smerovala k druhej strane ihriska, aby mohla cez plot vyjsť dole do mesta. „Prestaň, čo keď má pri sebe nožík“, provokovali ju ďalej. Lukáš sa nechutne zaškeril a začal naznačovať ako si reže do žíl.

„Takú radosť ti neurobím!“, nabrala odvahu zakričať na neho.

„A veru by si mohla! Všetci si to myslia, už aj tvoja úžasná kamarátka Nina!“, reagoval jeden z ich partie.

„Vieš Terka, pre tvoje dobro“, pridal sa Lukáš, „a aj nám všetkým by bolo lepšie. Aj Alex je už totálne na nervy z toho, ako za ním stále beháš a reveš ako najväčšia úbožiačka“ Rozbehla sa preč. Viac odvahy postaviť sa proti im všetkým nemala. Počula sa sebou len burácajúci smiech štyroch chalanov, ktorí sa ju snažili zničiť, ktorí týmito pár vetami zlikvidovali všetku jej snahu. Stretávala sa s tým na každom kroku. Pokrikovanie na ulici, jej bývalí kamaráti na ňu len zazerali a po väčšine ju ani nepozdravili. Nemala sa čoho chytiť, bez Jakuba bola taká slabá a čím viac sa snažila bojovať sama, tým viac sa od jej ostatní odvracali. A za čo? Za to, že z posledných síl volala o pomoc a oni si mysleli, že rozmaznané decko, ktoré má všetko čo chce už nevie, ako inak má na seba upútať pozornosť? Za to, že zo všetkého najviac chcela, aby všetko bolo ako predtým? Alebo za to, že utiekla preč, klesla na dno a nevedela sa postaviť?

Otáčali sa jej chrbtom, čím viac potrebovala podporu, tým menej dôvery do nej vkladali. Neustále opovrhovanie zo všetkých strán. Kde sa mala schovať? No ona sa už viac nechcela skrývať. Chcela zdvihnúť hlavu a skúsiť bojovať. Sama proti všetkým? Oni ju chceli zhodiť, potopiť, udusiť v nej aj tie posledné zvyšky istoty a viery, že to raz bude opäť dobré, chceli jej dať pocítiť, že všetko je len a len jej vina.

Čupela na schodoch nad Drevárňou, plakala, no zaťala zuby, chytila sa zábradlia a postavila sa.

„Takú radosť vám nespravím..“

Dážď klopal na okno a pokrikovanie jej susedov, ktorí sa naháňali vonku jej dávalo pocítiť tú skľučujúcu a ubíjajúcu samotu. Otvorila okno. Chcela sa nadýchať vzduchu, ktorý pre ňu tak pekne voňal a zbadala Ninu, ako sa náhli s nákupom domov. V papučiach vybehla von a dobehla ju, keď sa mordovala s pokazeným dáždnikom, ktorý sa odmietol vystrieť.

„Nina!“, zakričala. Nina sa otočila a premerala si Terku skúmavým pohľadom. Papuče mala celé mokré, tepláky ošpliechané vodou z kaluží, zadýchaná sa na ňu pozerala s rozmazanými očami.

„Čo je?“ Jej hlas neznel najprívetivejšie, no Terku to neodradilo.

„Prepáč mi to, čo sa stalo, je mi to naozaj ľúto, neuvedomovala som si čo robím...“, chcela pokračovať, aby jej dala najavo, že naozaj to myslí vážne, ale Nina očividne nemala náladu na tento rozhovor. Už aj tak 15 minúť meškala do práce a nechcela si viac kaziť náladu, ktorú jej už aj tak dosť pokazil dážď a jej neposlušný dáždnik.

„To je jedno...“, prerušila ju a na jej tvári bolo vidno, že by najradšej pokračovala v ceste.

„Nie je to jedno“, snažila sa ju presvedčiť Terka. „Viem, že som sa správala hrozne, chcem to napraviť, chcem sa zmeniť“ Nina na ňu neveriacky pozrela a prevrátila očami, akoby ju tento rozhovor vrcholne unavoval a chcela tým naznačiť, že nestojí o Terkine dokazovanie svojej snahy o zmenu, ktoré aj tak skončí nejakým útekom, zatvorením sa v izbe a prerušenie kontaktov s okolitým svetom, alebo ešte niečím horším ako naposledy.

„Tak ti teda želám k tomu veľa šťastia“ Terka nechápala prečo sa k nej tak správa. Povedala jej predsa, že to oľutovala a chce sa zmeniť. Druhú šancu by si mal predsa zaslúžiť každý... A ona skutočne moc chcela zmeniť svoj postoj k životu. Ale Nina jej neverila. Nie. Asi to zašlo až príliš ďaleko. Odmietala však pripustiť, že Nina na ňu už definitívne zanevrela, aj keď sa o tom stále viac a viac presviedčala.

„Nebuď taká...“, hlas jej trochu klesol, „čo keby sme dnes večer niekam skočili a porozprávali sa?“, opatrne sa spýtala. „Samozrejme, ak máš čas a náladu“, dodala rýchlo.

„No... dnes idem na stretko s kamošmi...ale...príď ak chceš. O 8 na fontáne...“ Terka zaregistrovala jej výraz tváre, ktorý hovoril, že si nie je úplne istá tým, čo práve povedala, no neodvážila sa jej spýtať či naozaj chce, aby išla aj ona.

„Fajn... tak teda zatiaľ ahoj“, rozlúčila sa a Nina sa silene usmiala a odkráčala preč vlečúc za sebou po zemi svoj pokazený dáždnik. Terka sa ešte otočila, chcela za ňou niečo zakričať, no zrazu pocítila svoje kompletne premočené nohy a tak radšej rýchlo bežala naspäť domov.

Čím viac sa blížila 8 hodina, tým menej mala Terka náladu vstávať z postele a odkladať román Daniel Steelovej, do ktorého sa proti svojej vôli začítala, a aspoň vtedy, keď čítala nemyslela na nič, čo sa deje okolo. Nechcela však ukázať, že sa bojí.

Blížila sa k skupinke ľudí, ktorí okupovali 3 lavičky na fontáne, hlasno sa smiali a vyzeralo to tak, že nepociťujú nedostatok alkoholu. „Možno keby som prišla skôr...“, pomyslela si, no vzápätí to hneď zavrhla a zrýchlila do kroku.

„Ahojte“, potichu pozdravila a v prvom momente sa zdalo, že si ju nikto nevšimol.

„Čo tu tá robí?“, nepríjemne zasyčala jedna z jej „kamarátok“, keď si všimla, že niekto pri nej stojí a opovržlivo na ňu pozrela. Aféra spred roka o Terkinom škandalóznom a nechcenom potrate sa rýchlo rozšírila a ešte sa na ňu nezabudlo, takisto aj na jej odchod na školu, počas ktorého sa celý semester nikomu neozvala.

Keď tak Terka spomínala, nedalo jej nezamýšľať sa nad tým prečo boli z nej všetci mimo, keď prišla domov, dávali jej najavo ako im chýbala a zrazu, keď začnú niektoré ľudia rozširovať klebety, jej osobné veci, s ktorými sa ona nedokáže vysporiadať a verejne sa z nej smejú, tak zrazu sú proti nej úplne všetci. Taká nespravodlivosť... ľudská podlosť... pre vlastné potešenie sú schopní toho druhého úplne zlikvidovať... No a nakoniec jej dorezanie si žíl na jednej bytovej párty a srdcervúce prosby Alexovi, že chce všetko napraviť, to všetko len zhoršili. Mnohým to bolo na smiech, niektorí ňou opovrhovali, vyhadzovali jej na oči jej sebeckosť, ktorou sa postarala o údajné zničenie života svojej rodiny a najnovšie aj jej najlepšej kamarátky, iní ju ľutovali, ale aj tak už s ňou nechceli mať nič spoločné.

„Kto ju sem volal?“, vyzvedali ďalej a Terka len bezmocným pohľadom hľadala Ninu, ktorá sa veľmi presvedčivo tvárila nenápadne, akoby nemala ani potuchy ako sa tam Terka zjavila, ani kto ju volal.

„Čau“, zamrmlali podaktorí, vymenili si veľavravné pohľady a podaktorí si začali niečo šuškať. Posadila sa na betónový múrik oproti lavičkám a pozerala sa okolo seba.

Pár ľudí sa k sebe tislo a nakláňalo, a aj keď ich nepočula, nemusela hádať, o čom asi tak sa šeptom bavia a občas na ňu mrknú s odporom v očiach. Cítila sa vtedy tak slabá, tak zbytočná... Nevedela čo má povedať, či má vôbec niečo povedať, ako sa má tváriť a či nemá radšej utiecť, no tým by asi neukázala bohvieakú silu. Sedela tam sama, ako terč pre pohľady a tiché poznámky ostatných a zadržiavala slzy. Mali pravdu. Načo vlastne prišla?...

„Čo ti na tom tak vadí? Tebe predsa nič neurobila“, začula Ninin hlas a na okamih sa jej zazdalo, že sa jej Nina zastala pred nejakým chalanom, ktorému očividne nebolo príjemné, že tam je medzi nimi.

„Proste mi to vykĺzlo a povedala som jej, že tu budeme!“, zvýšila Nina hlas a vzápätí sa previnilo pozrela na Terku, či to počula. Tá len smutne sklonila hlavu a uvedomila si, že Nina sa zastávala jedine seba a svojho neuváženého činu, že sem Terku zavolala. Terka zoskočila z múrika, prešla o kúsok ďalej a sadla si vedľa Niny na lavičku, ktorá doteraz vôbec nejavila známky toho, že by si Terkinu prítomnosť všímala.

„Dáš si?“, vytiahla z vrecka trochu dobitý balík cigariet a ponúkla ho Nine. Okolo sediaci sa zasmiali.

„Prečo sa jej vtieraš?“, skríkol na ňu jeden chalan, ktorého si Terka pamätala zo strednej, ako mal v tretiaku také obdobie, že každú veľkú prestávku behal za Ninou. Ona bolo z toho vtedy dosť v koncoch.

„Ty mi tu čosi hovor o vtieraní...“, pomyslela si, ale ani sama nevedela prečo, tú situáciu nespomenula, možno by ho tým však odzbrojila.

„Nina ma sem zavolala, nikomu sa nevtieram“, povedala a pozrela sa na Ninu, a pohľadom sa dožadovala aspoň malej podpory.

„Vieš..“, odkašľala si Nina, „asi to nebol moc dobrý nápad...“ Zrejme sa hanbila pozrieť Terke do očí. Bolo jej Terky úprimne ľúto, ale na druhej strane bola pravda, že odkedy sa nestretávali, Nina sa cítila lepšie a ten pocit bol silnejší ako ľútosť. Až natoľko, že bola stopercentne presvedčená, že s ňou už nechce nič mať. Tak moc to v sebe podvedome silila, že jej bolo tazke vedľa Terky dokonca čo i len sedieť.

„Mne je jedno čo si o mne myslíte, ale mali by ste vedieť, že už to tak nie je!“, takmer kričala, ale jej slová prerušovali vzlyky. „Prečo mi nedáte šancu dokázať vám to?“

„Lenže nás to absolútne ale vôbec nezaujíma, rozumieš?“, dôrazným tónom povedala jej bývalá spolužiačka a rozhodila pri tom rukami. „Je nám to jedno!“, víťazoslávne zakončila a sadla si s pocitom, že Terku úplne odrovnala, v snahe dokázať jej, že je im všetkým úplne jedno, aká Terka teraz je, čo cíti, a že kvôli tomu, aby im oznámila, že sa chystá zmeniť im nemusela svojou prítomnosťou kaziť večer.

Terka sa sklamane poobzerala okolo seba, ale bolo márne hľadať človeka, ktorý by ju podporil, lebo všetkým prítomným to bolo očividne naozaj jedno.

Vystrela ruky a zaborila do nich tvár.

„Aha!“, vykríkol zrazu jeden chalan, ktorý sedel oproti Terke a schmatol jej ruku.

„Pusti ma!“, zakričala a začala sa brániť. On jej však držal ruku v pevnom zovretí a hlasno sa smial.

„Dívajte na to!“, vytiahol jej rukáv bundy ešte vyššie a začal ostatným ukazovať zreteľne viditeľné jazvy na jej ľavom zápästí, ktoré mala Terka ako pamiatku na svoju dokatovanú ruku, a ktorú tam bude mať zrejme navždy. Metala sa a snažila sa mu vytrhnúť svoju ruku, kým ostatní sa zabávali na nej a na jej jazvách. Nechcela moc kričať, aby príliš nevzbudila pozornosť.

„Nechaj ju tak!“, rázne zakročila Nina. Chalan sa na ňu pozrel a keď na jej výraze nezbadal nič, čo by nasvedčovalo tomu, že to myslí zo srandy, pustil Terke ruku. Na nikoho sa nepozrela a s červenými očami, s boľavou rukou, ktorú jej ten debil skoro vykrútil odkráčala preč.

„Nechápem na čo sem chodila!“

„Aspoň sme sa zasmiali, je to chudera!“, počula ako sa ostatní bavia na jej účet.

„Ach, prečo mi nedáte šancu?“, ironicky ju napodobňovali, tak nahlas, aby to počula. Postupne sa vzďaľovala a hlasy za ňou počula stále menej zreteľne. Nina ju dobehla.

„Toto si si tam nechala“, a podala jej balíček cigariet.

„Na toto si ma volala? Aby ste sa zo mňa vysmiali?“, vyčítavo sa spýtala.

„Nie... je to moja chyba, nemala som ťa zavolať, ale neospravedlňujem sa, mala si to čakať, vieš ako na teba všetci pozerajú“

„Prečo si už aj ty ako oni?“

„Nie Terka... to ty už nie si ako my...“ Nina sa pozrela do zeme.

„Ano... to všetko ja“, súhlasila s ňou Terka, no Nina stále nič nevravela. Terka ju nechcela viac zdržovať, vedela, že sa chce vrátiť za kamošmi, zasmiať sa na nej a na pár týždňov budú mať o zaujímavú historku postarané. To jej predsa nemohla odoprieť...

„Goodbye...“, svoje posledné slová adresovala svojej bývalej najlepšej kamarátke a rozbehla sa preč.

Čím rýchlejšie bežala, tým viac plakala a ťažšie sa jej dýchalo. Od únavy zastala pri jednom moste. Vedľa nej stáli dve dievčatá v krátkych tričkách a prehnuté cez most dávili do rieky. Pozerala sa na ne a ani netušila prečo.

„Aspoň sú na to dve, vo dvojici sa všetko zvláda ľahšie“

Otočila sa a uvidela Jana s ruksakom na chrbte, v špinavých teniskách a nohaviciach, v zaprášenej bunde a s klobúkom na hlave, ktorý bol postriekaný nejakou zaschnutou farbou. Usmieval sa na ňu, aj keď videl jej uplakané oči. Odľahlo jej, že zo všetkých ľudí, ktorých mohla stretnúť vidí práve jeho.

„Zase po celodennej robote?“

„Z niečoho žiť predsa musíme...“ Očividne mal dobrú náladu, aj keď vyzeral tak, že by si ho človek pokojne pomýlil s bezdomovcom.

„Tak čo sa stalo?“

„Spravodlivosť na tomto svete neexistuje“, smutne odpovedala a nečakane ho objala.

„Ani ja na v ňu neverím“, súhlasil s ňou, „musíš byť sviňa, aby si sa mal dobre“

„Nenávidia ma! Dívajú sa na mňa ako na niečo hnusné, odporné a ja som im predsa nič nespravila! Nie úmyselne! Každý môže predsa občas šliapnuť vedľa!“ Pri týchto slovách sa zdvihli aj dievčatá, ktoré grcali do vody a svoju pozornosť upriamili na Jana s Terkou.

„Ty ich nepotrebuješ... takí ľudia ti nestoja ani za jedinú tvoju slzu, ani za jedinú tvoju myšlienku...“, snažil sa ju utešiť a hladkal ju svojimi špinavými rukami po chrbte.

Kristína Heššová

Kristína Heššová

Bloger 
  • Počet článkov:  26
  •  | 
  • Páči sa:  0x

kto som ja... čo som vlastne zač... ked moj plač... zas len strieda plač... Zoznam autorových rubrík:  ELY / románKDE JE TO ŠŤASTIE? / románDEAR DIARY / poviedkySOM Z MARSU, A CO?! / úvahyIM NOT EMO!!! / básničky

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu