Po rozhovore s Janom sa cítila o trochu vyrovnanejšie, no uvedomovala si, že ak mama bude pokračovať s takým nasadením, s akým začala, že jej tá vyrovnanosť dlho nevydrží.
„Ja som ešte neskončila!“, zvýšila hlas, keď Terka vstala a chystala sa vojsť dovnútra. Robila to vždy, keď ju už nedokázala nijako inak prinútiť, aby ju počúvala.
„Dívaš sa len na seba, na svoje potreby, nedokážeš sa ani k posratej škole postaviť, veď sa spamätaj, každý má nejaké problémy, a keď máš nejaký ty, to hneď neznamená, že sa musíš vykašlať na všetko, čo sme pre teba s tvojím otcom vybudovali!“ A už to tu bolo. Pokoj a vyrovnanosť z Terkinej strany boli nenávratne preč a stratila nervy.
„To čo vravíš? Ja som sa vôbec nevykašľala na to, čo ste pre mna spravili. Snažila som sa byť takou, akú ste ma chceli mať. Lenže to nejde, to nie som ja. Jediny kto sa tu na koho vykašľal ste boli vy. Mysleli ste si, že to vaše rozhodnutie bola pomoc, ale bol to pravý opak. To vy ste ma nechali tak!“, kričala na mamu a pomaly sa prestala ovládať.
Ako si mohla dovoliť povedať tie veci, ako môže všetko pokazené neustále argumentovať Terkinou nezodpovednosťou a neustále si mlieť len to svoje? Je to na smiech alebo do plaču? Keď sú niektorí ľudia tak zaryto presvedčení o svojej pravde, že neexistujú žiadne prostriedky, ktorými by ich človek prinútil aspoň premýšľať o inej možnosti.
„Nehovor tak, Terka, dobre vieš, že to bolo len pre tvoje dobro“
„Pre MOJE dobro? Bolo to kvôli tomu, aby si pred známymi uchovala obraz dokonalej rodiny, pre tvoje dobro! So mnou to nemalo nič spoločné!“. Prvýkrát po tej udalosti sa s mamou dostala do priamej konfrontácie na tú tému a narastala v nej chuť vykričať matke úplne všetko, no zatiaľ sa krotila.
Vošla do obývačky a začala si pozerať televízny program, snažila sa tým utriediť si myšlienky a predýchať momentálnu situáciu. Mama vošla za ňou, sadla si na gauč a začala premýšľať.
„Prepáč“, povedala po chvíli.
„To svoje prepáč si nechaj pre iných“, odpovedala Terka. Nič nepomáhalo. Opäť v nej rástlo napätie. Hlavne ju dokázalo vytočiť, keď už niekto nevie, čo má povedať, tak celú situáciu zachraňuje hlúpym
„prepáč“ a myslí si, že všetko je tým vybavené.
„Terka...“, začala kľudným hlasom jej mama a postavila sa.
„Zabili ste ho rozumieš?!“, rozplakala sa a v rukách krčila časopis.
„Nie Terka, ty tomu nerozumieš“, povedala mama s beznádejou v hlase.
„Nie, ja tomu rozumiem až moc dobre!“, zakončila debatu Terka a zavrela sa do izby.
Ľahla si na posteľ, plakala a už zase strácala rovnú zem pod nohami, dúfala, že Simple Plan prehluší jej plač. Sama seba utvrdzovala v tom, že jej nikto nerozumie, že ona už ničomu nerozumie, že je to každým dňom len horšie a ani Janove rozprávanie do duše už teraz nemalo význam a bolo zabudnuté.
„Svetlo nie je až také slabé a tma neovláda celý svet, no po väčšinu času svetla niet“. Nejako podobne to bolo aj v jej živote. Aj to mierne svetlo, ktoré predstavovalo nádej a víziu lepšej budúcnosti pomaly slablo...To obdobie predtým jej pripadalo ako v minulom živote. Tak dávno, keď sa ešte dokázala pozrieť na seba do zrkadla, keď sa dokázala usmiať...
Pár dní od Terkinej potýčky s mamou bolo doma ešte stále veľké napätie a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa malo zmierniť, tak sa Terka rozhodla stráviť sobotnajší deň u Niny. No tiež si bola vedomá toho, že u nej nemôže fňukať 24 hodín denne, keď Nina má vlastné problémy a ešte k tomu chodí do práce. Poobede sa teda vracala pomalými krokmi domov, aby čím viac natiahla cestu.
„Hej emo!“, zaznel za ňou výsmešný chlapčenský hlas.
„Aha, šak to je tá, čo si podrezala žily!“, pridal sa so smiechom ďalší. Neotočila sa, len pridala do kroku. Aj keď pobyt doma pre ňu predstavoval počúvať sťažnosti jej mamy, stokrát radšej si želala byť doma, ako stretnúť sa zoči-voči s tými, ktorí na ňu kričali a nebodaj im ešte niečo musieť povedať. Robila sa, že ich nepočuje a nenápadne sa snažila ísť ešte rýchlejšie, no Alex sa za ňou rozbehol.
„Stoj!“, zakričal. Zľakla sa.
„Čo chceš?“, spýtala sa a dívala sa do zeme.
„Videl som ťa v piatok na diske, len som bol až moc opitý na to, aby som ťa išiel pozdraviť“, zasmial sa, „nevedel som, že si sa vrátila domov...“
„No tak už vieš...“, strašne si v tej chvíli želala utiecť.
„Prepáč mi ako som sa vtedy choval“.
Nevedno, čo sa stalo, možno sa z neznámych dôvodov chcel pred Terkou predviesť a zahrať sa na zmeneného, no na ňu to pozitívne rozhodne nepôsobilo.
„No, máš odpustené“, povedala chladne.
„Nie, naozaj, fakt ma to mrzí, nechcel som ti ublížiť“, chcel sa jej dotknúť, ale Terka sa odsunula. Ešte pred pár dňami fňukala, že ho stále miluje, no zároveň vedela, že im dvom by to už nefungovalo. Jej problémom nebolo to, že už nebola s ním, to by sa ešte vyriešiť dalo, no ju najviac trápilo to, čo spravil. Teda to, čo dopustil, aby sa stalo a to nešlo nijako napraviť a hlavne nie slovom „prepáč“ a „mrzí ma to“.
„Ale ublížil si mi...“
„Ja viem, bol som debil“, trochu sa pousmial, „kamaráti?“, s neistým hlasom sa spýtal.
„Ty to nechápeš?!“, vyskočila na neho Terka a až teraz sa mu pozrela do očí.
„Čo nechápem?“
„To ako ma ničíš! Prídeš za mnou a ospravedlňuješ sa, snažíš sa niečo napraviť, vrátiť späť a neuvedomuješ si, že to sa už nedá! Čo odo mňa vlastne chceš?“, kričala a zadržiavala pri tom slzy.
„Prepáč, chcel som to len urovnať, nevedel som, že to zoberieš takto...“, Alex sa zahral na sklamaného.
„Ospravedlň sa nášmu dieťaťu. Vieš čo sa s ním stalo? Niekto ho hodil do koša!“
„Fakt ma to mrzí...“
„Prestaň“, prerušila ho Terka, ktorá to jeho ospravedlňovanie nedokázala dlhšie počúvať, „choď preč!“, odsotila ho a pobrala sa domov, dúfajúc, že nepôjde za ňou. On tam len stál, bol zo všetkého dosť mimo a premýšľal.
„Debile, poď dolu, jeb na ňu!“, kričali na neho chalani. Alex sa nadýchol, mávol rukou smerom, kde odišla Terka a išiel za chalanmi.
V takomto rozpoložení nemohla ísť domov. Akoby nestačilo to s jej mamou, teraz do toho prišiel aj on a Terka musela sama seba prekonávať, aby neurobila niečo neuvážené. Jediným šťastím bolo, že viac v nej prevládal hnev, ako smútok a ľútosť. No s odstupom pár minút sa v jej mysli začal vytvárať obraz jeho tváre, krásnych očí, toho milého úsmevu a nenávidela sa za to, že zase cítila to, že by pre neho urobila v tej chvíli čokoľvek. On si práve vtedy uvedomil, že po tomto je pre neho navždy zabudnutá.
„Proste ju nenechávaj samu teraz, ale nauč ju postupne, aby to zvládala aj sama. Musí si byť vedomá toho, že ty nebudeš vždy ten posledný lúč svetla v tme“
„Ja viem, ale pripadá mi to tak, že čím viac sa snažím byť nablízku, tým viac sa všetko zhoršuje, ale ani si nechcem predstaviť čo by bolo, keby som ju nechal samu“, povedal Kubo bratovi a nalial do seba zbytok už tretej kofoly, ktorú mal pred sebou.
Zase prežíval to obdobie, keď sa bránil alkoholu vo všetkých formách, aj keby to malo byť len jedno pivo a akoby na truc vypil litre kofoly, z ktorej mu bolo viac zle, akoby mu bolo z pív. Vtedy vždy tvrdil, že s pitím už skončil natrvalo. Samozrejme kto ho poznal, ten tomu neveril, ale jeho úplne moc vytáčali poznámky ostatných, že to nebude trvať dlho a už si bude pri bare pýtať zase dvojitú borovičku. Jano to bral celé s nadhľadom. Každý má predsa niečo, čoho sa nikdy nezbaví a sám to vie, no prináša mu to spokojnosť, keď sa o to aspoň pokúša.
„Vieš, mne také veci pomáhajú. Keď počúvam problémy niekoho iného, uvedomujem si, ako sa mám vlastne relatívne dobre a nemyslím na tie svoje. Hm, sebecké...“
„Nie sebecké, ľudské...“, povedal Jakub a v tom mu začal zvoniť mobil.
„Kde si?“, naliehavo sa spýtala Terka. Sedela v škôlke na preliezkach, hojdala nohami a jej poslednou záchranou bol Jakub, aby nemusela ísť domov, ani stráviť zbytok dňa sama vonku, čo nemuselo dopadnúť dobre.
„S brachom na kofči, deje sa niečo?“
„Nemôžeme sa niekde stretnúť?“
„Hej, jasne, takto o pol hodinu tam kde vždy?“
„Ďakujem“, ticho povedala a položila.
„Pozdrav ju pak“, chápavo povedal Jano, Kubo len kývol hlavou.
„Prečo len kofola?“, spýtala sa Terka, keď sa Kubo o dohodnutom čase zjavil pred ňou. Spokojným pohľadom sa na neho pozerala, akoby jej pomohlo už len to, že ho vidí. Vlasy mala rozpustené, ale nepadali jej do tváre.
„Prestal som piť“, povedal a sadol si vedľa nej.
„A na ako dlho?“ Obaja sa začali smiať.
„Jano ťa pozdravuje...“
„Dúfam, že sa nehneval, keď si išiel preč“
„Nie..“, presviedčal ju, „už sme boli na odchode..“
Pomaly sa stmievalo a Terka s Kubom sa rozprávali o tom, čo bolo, čo bude, ale hlavne sa snažil sústrediť jej myšlienky na to, čo je teraz... a práve to teraz bolo pekné, lebo bol s ňou a ona s ním.
Kubo keď sa na druhý deň vrátil z práce, hneď s kamošom zamieril na chladené pivo do centra. Bol síce január, ale slnko svietilo, aj keď bez výdaja tepla. Jakub si schovával tvár pod šiltovkou a preberal s Paľom neznesiteľnú povahu ich majstra.
„Aha Kubo, neni to henten blonďatý debil, ten Terkin bývalý čávo?“
Kubo zbystril pozornosť a zbadal Alexa ako si pomalou chôdzou vykračuje krížom cez tržnicu. Neváhal ani sekundu. Nemal vôbec strach. Jednoducho sa zdvihol a pribehol sa Alexom. Paľo ani nestihol zareagovať a Jakub tam už nebol.
„Ty si fakt taký magor, alebo sa mi to len zdá?“, skríkol na Alexa, ktorý si ho až teraz všimol.
„Čo ti jebe? Daj mi pokoj“, snažil sa ho striasť Alex, trochu zneistený tým, že tam bol sám. Vystupoval akoby mal celého Jakuba na háku, ale v skutočnosti to tak nebolo, no zatiaľ sa mu to darilo dosť dobre maskovať.
„Niečo som sa ťa pýtal!“, nedal sa Kubo.
„Boha čo ti to už fakt práši? Čo odo mňa chceš? Ešte stále robíš psychoša tej malej kurve?“
„Čože?“, a Kubo mu v momente jednu natiahol. Odkedy chodil po brigádach, mal v ruke viac sily, akoby človek na neho povedal. Alex v bitkách moc dobrý nebol, no s jeho stavbou tela by mu stačilo Kuba trošku posotiť a viac by sa namáhať nemusel. Pustil sa do neho päsťami, no Jakub využil jeden jeho nedokonalý pohyb a ani sám nevedel ako, podarilo sa mu Alexa zhodiť na zem, kde si nepekne narazil hlavu. Jakub stál s rozhodným výrazom nad ním.
„Tak už konečne chápem prečo si vtedy poslal za mnou Lukáša!“. Alex sa na neho nepozrel, len si rukou držal zlomený nos, z ktorého sa valila krv a vôbec sa neponáhľal so vstávaním, len v duchu nadával, že sa to muselo stať práve pred zrakmi toľkých ľudí a väčšina z nich sa naozaj so záujmom dívala na to krátke ručné riešenie problémov.
„Uvedom si, čo si spravil, veď si jej zničil život, si totálny zbabelec“.
Keď Jakub odišiel, Alex pomaly vstal, ešte stále si držiac nos, na nikoho sa nepozrel a nepovedal už ani slovo. Vyzeral, ako by mu bolo oveľa viac ľúto roztrhnutých značkových nohavíc ako rozbitého nosa.
„Poďme preč“, povedal Kubo Paľovi, ktorý ho s otvorenými ústami sledoval spoza stola a nemal silu ani ísť Kuba zastaviť. Prvýkrát ho videl v bitke, keď nie on je tým, kto schytal.
„Veril si tomu, že to Terka s Kubovou pomocou zvládne? Že sa z toho dostane?“
„Pravdu povediac nie“, priznal sa Jano, „videl som ako sa z jej očí pomaly vytráca život a keď som sa díval na Jakuba, keď som sa s ním rozprával, len ma v tom utvrdzoval“
Martin bol vystretý na gauči, díval sa do stropu a premýšľal nad Terkiným smutným osudom, Jano medzitým utieral stôl a snažil sa aspoň trochu dať do poriadku byt. Čas už dosť pokročil a Kubo bol ešte stále vonku so psom.
„Vieš, videl som na Kubovi ako moc jej chce pomôcť a želal som si, aby to dokázal, ale neveril som tomu... nie...“
„Bolo už len stále horšie, že?“, spýtal sa Martin a posadil sa. Jano odložil handru a sadol si aj on.
„Dá sa povedať, že áno. Taký strmší spád to začalo mať vtedy, keď sa od nej odvrátila už aj Nina“
„Najlepšia kamarátka?“
„Keby ňou bola, asi by sa tak nezachovala, ale nie je to až také nepochopiteľné. Nie každý má toľko sily dívať sa na niekoho kto už vnútorne nežije. Snažila sa, ale asi toho bolo na ňu už veľa. Nie je každý taký, ako náš Kubo“, Jano sa trochu zasmial, Martin tiež mierne pokrivil pery.
„Ako som vravel, rozhovory a stretnutia s Jakubom pomáhali len v tej chvíli, keď bola s ním, no keď zostala zase sama, bolo to to isté. Preto nadobudla ten názor, že už ani on ju nedokáže povzniesť a uzavrela sa na dlhší čas do seba. Presne to som predpokladal. Už ani Jakub nedokázal spraviť viac a ona sa nenaučila čeliť veciam sama.
Toto sa začalo keď jej rodičia odišli osláviť, že sú spolu už 20 rokov plavbou okolo sveta alebo niečo podobné. Terka bola rada, že minimálne mesiac nebude počuť svoju mamu a ona zase, že presne taký istý čas sa nebude musieť dívať na svoju dcéru, ktorá sa o seba nedokázala postarať...
Terka si nasťahovala k sebe domov Ninu, aby mala pri sebe okrem zelených rastlín ešte niečo, čo jej pripomínalo život, no neprejavovala ani najmenšiu snahu ten svoj aspoň trochu zlepšiť...“
