reklama

Popolnik nie je smetny kos! - 6.

„Prečo musíš do popolníka strkať všetky tie papiere? To neni smetný kôš“, rodičovským tónom ju upozornil Mišo a ďalej sa pracne pokúšal zošúľať si cigaretu do požadovaného tvaru. „Čo si môj tatko alebo čo, že musíš do mňa furt skákať?“, drzo odvrkla Maja a pokračovala v trhaní cigaretovej krabičky na malé kúsky a dávala ich do popolníka.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Očami skúmala tvar okrúhleho stola pri ktorom sedeli, potom Mišove šikovné ruky a nakoniec svoje dokonale ohryzené nechty. Už druhým pivom zaháňala úzkosť a nervozitu a snažila sa pôsobiť inteligentne, čo sa moc nezhodovalo.

„Ozaj čo ty a Marek?“, spýtal sa Mišo, keď si konečne zapálil cigaretu, ktorú mu trvalo 2 krát dlhšie vyrobiť ako vyfajčiť.

„No čo, nič. Píšeme si“. Maja sa ďalej venovala už skoro kompletne rozkúskovanej krabičke, ktorej osudom bolo pre dnešný večer skončiť v popolníku.

„Hm, dúfam, že vy spolu...nič... teda, vieš ako to myslím...“

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„A prečo by nič nemohlo byť?“

„Lebo to vravím“, povedal Mišo bez náznaku srandy až to Maju zarazilo a zase mala pocit, že sedí v krčme nie so svojím bratrancom, ktorý ju naučil piť a fajčiť, ale so svojím otcom, ktorý jej to zakazoval.

„Ty mi to zakazuješ?!“, spýtala sa Maja mierne vytočená jeho správaním a naschvál strčila do popolníka ešte sáčok od čaju.

„Ano!“

Tak toto bol pre ňu vrchol. Nechápala čo sa do toho stará, je to síce jeho kamarát, ale do tohto ho vonkoncom nič nie je. Jedna vec je, že na Maju dával vždy pozor a chce pre ňu len dobre a druhá vec je zakazovať jej chalanov, čo vlastne znamenalo to isté, len si to vtedy nedokázala pripustiť. S nafučaným výrazom tváre si zapálila, objednala si ďalšie pivo a cigarety a začala sa naplno venovať skúmaniu každého vlákna na svojom ružovom šáli. Mišo nakoniec prerušil to otravné ticho.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Prepáč, asi sa až moc starám“

„No, aj ja si myslím“

„Marek za chvíľu príde, akurát mi písal“.

Chcela s ním byť sama, to bola pravda, ale pomyslela si, že na začiatok bude asi lepšie keď s nimi bude aj Mišo. Aspoň sa nebude tak hanbiť a bude otvorenejšia, ako keby mala byť sama s niekým koho nepozná. V tej chvíli jej nedošlo, že po takých troch pivách to bude úplne jedno, či bude s niekým neznámym alebo s človekom, ktorého pozná roky. Vtedy sa u nej prebúdzala tá prirodzená výrečnosť, ktorú mali na nej väčšinou ľudia radi, len bola škoda, že sa to neprejavilo aj bez tých pív. Nebola to opitosť, len menšie zábrany a menší strach s ľudí. Presne takýmto spôsobom zahnala počiatočnú nervozitu počas čakania na Mareka. Bolo zvláštne, že čím viac sa ich stretnutie blížilo, tým viac ho chcela oddialiť. Práve to obdobie očakávania a tešenia sa na toho druhého bolo na tom celom najkrajšie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A zrazu ho uvidela. V tom prítmí krčmy sa k ich stolu na prvý pohľad rozhodne blížil ten nesmelý chlapec v tej „neoprénovej“ bunde a s tou charakteristickou šiltovkou na hlave. Pozdravil, ale nepozrel sa jej do očí. Na stôl jej položil bielu čokoládu, o ktorej si tak veľa písali, a ktorú obaja zbožňovali zo všetkých sladkostí najviac. Sadol si vedľa nej a prehodil s Mišom zopár viet. Toto bol ten moment, na ktorý sa tak tešila. Konečne ho videla lepšie ako pred neosvetleným obchodom, ale bolo jej úplne jedno ako vyzerá. Celý ten týždeň bola na neho taká zvedavá, ako sa správa, ako rozpráva a teraz tam sedel vedľa nej, chalan, s ktorým sa za týždeň takpovediac bližšie zoznámila, aj keď neosobne. Ten , vďaka ktorému za začala usmievať a mala dôvod na radosť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Spočiatku vôbec netušila, čo by mu mala povedať a v duchu ďakovala za tie pivá, že vôbec mohla rozprávať. Zbadala na ňom, že je trochu nervózny, a to jej dodávalo viac sebavedomia. S Mišom pokračovali vo veľmi humornom rozhovore o Simpsonovcoch, Marek ich zaujate počúval. O takú pol hodinku sa ich skupinka rozšírila o ďalších ľudí a naplno rozviedli debatu o vysokých školách. Maja bola jediná, ktorá ku téme nemala čo povedať, a tak len v duchu rozmýšľala kedy bude s Marekom sama. Po chvíli sa snažila všetkých prítomných zaujať svojím rozprávaním o podľa nej geniálnej rozprávke Teletubbies, ale nedočkala sa žiadnej odozvy. Mišo sa venoval svojmu dievčaťu, ktoré sa k nemu túlilo, jeho kamarát Ivan všetku svoju pozornosť sústreďoval na kocky ľadu vo svojej kole a ďalší ich kamoš Robo bol očarený reprízou hokejového zápasu, ktorý akurát vysielali. Jediný kto Maju počúval bol Marek. Rukou si podopieral hlavu a pozoroval ju ako rozpráva.

„To neni fér, nikto ma tu nepočúva“, detským nafučaným hlasom povedala Maja a všetci sa zasmiali.

„Ja ťa počúvam, pokračuj“, povedal Marek a nespúšťal z nej oči.

„Ale ostatní ma ignorujú“, našpúlila pery, ako keď malé dieťa trucuje a buchla nahnevane buchla rukou po stole.

„Ja ťa počúvam, len moc nevnímam“, zahlásil Mišo ešte stále v objatí svojej slečny a zasmial sa. Maja mala veľkú potrebu rozprávať, a tak sa rozhodla Robovu pozornosť odpútať od televízora tým, že mu začala vysvetľovať ako prišiel 50 Cent k deviatim guľkám v tele. Síce ho to moc nezaujímalo, ale bavil sa na tom, ako rýchlo dokáže rozviesť konverzáciu o nepodstatnej veci a svojím hlasom a smiechom postupne prinútiť ostatných, aby jej venovali pozornosť.

„Buď opatrná a žiadne blbosti“, pošepkal Mišo Maji do ucha. Visela na ňom ako kliešť. Rukami ho držala okolo krku a nohami mu obopínala pás.

„Neboj sa“. Dala mu pusu na líce a on zatočil svoju malú sesternicu dookola a položil ju na zem.

„Chalani dávajte na ňu pozor!“, zakričal smerom k Marekovi a Robovi, ktorý stáli o kúsok ďalej a nastúpil aj so svojou babou do Ivanovho auta.

„Neboj sa!“, zakričali so smiechom jednohlasne chalani a pobrali sa aj s Majou smerom do mesta.

Zastavili sa pri moste kde si Marekovi kamaráti podávali dookola fľašku karpatskej a stojac tam v tej zime počúvali hlasné šumenie rieky a už podnapité hlasy okolostojacich. Oprela sa o neho a hlavu si položila na jeho hruď, takým spôsobom mu chcela naznačiť, aby ju objal. Podvedome využívala situáciu, že vonku bola naozaj zima a potrebovala cítiť niekoho teplo.

„Aha na ňu, vyzerá pri tebe tak spokojne“, povedal Robo s úsmevom, napil sa a posunul fľašu ďalej. Marek mrkol dole na Maju, ktorá mala zavreté oči a úsmev na jej tvári naozaj vypovedal o jej spokojnosti v momentálnej chvíli. No zatiaľ tam len stál, s rukami vo vreckách a Maja začínala pochybovať o tom, že sa vôbec dočká jeho objatia. V tom na pohľad bezstarostnom a spokojnom úsmeve sa skrývali obavy, či mu to náhodou nie je nepríjemné.

On si však vybral jednu ruku z vrecka, chytil ju okolo pliec a privinul si ju viac k sebe. Robo na neho mrkol, čím mu chcel naznačiť, že urobil dobre a ďalej sa zamestnával fľaškou, ktorá k nemu opäť priputovala. Aj keď sa Marek najskôr zdráhal, Maja bola rada, že trochu prebrala iniciatívu a dala mu najavo, že chce byť blízko neho. Zmietali sa v nej pocity, či nepôsobí až prehnane tak, že by sa najradšej dala každému kto trochu prejaví záujem, napriek tomu jej však bolo krásne. Každú príjemnú chvíľu však musí niečo pokaziť a inak to nebolo ani v tomto prípade. Zvoniaci telefón v Majinom vrecku jej naznačil, že nežije v rozprávke kde je len ona a jej nádejný chlapec, ale v realite kde je aj jej mama a jej neustále komandovanie. Maja sa postavila kúsok ďalej, aby nebolo počuť jej rozhovor a zdvihla telefón.

„Kto ťa pustil von?“, zaznel prísny hlas v telefóne

„Veď som ti vravela, že idem s Mišom na kávu“

„To bolo ale o piatej poobede, teraz je deväť hodín, okamžite domov“

„Veď je piatok!“

„To ma nezaujíma, nikoho si sa nepýtala či môžeš ísť potom von“

„No tak môžem?“, Maja pomaly strácala trpezlivosť, ale rozhodla sa, že ešte chvíľu vydrží nevybuchnúť, lebo to by jej mamu rozčúlilo ešte viac.

„Nie! Povedala som, že máš prísť domov“

„Dobre, idem ešte s Mišom si kdesi sadnúť. Čau“, povedala a zložila. Nemala inú možnosť ako ukončiť rozhovor, lebo už vedľa nej stál Marek a chcel vedieť čo sa deje. Nechcela, aby si myslel, že má problémy kvôli tomu, že je vonku, tak pekným spôsobom zrušila mamu a celú jej snahu dostať ju domov. V tej chvíli nepripisovala dôležitosť ničomu inému, iba tomu, aby sa večer skončil ešte krajšie ako sa začal.

Prechádzali sa večerným mestom, Maja s Marekom v tesnom objatí, hľadajúc nejaké teplejšie útočisko a nakoniec všetci zakotvili v neďalekej krčme pri biliarde aj s niekoľkými ďalšími Marekovmi kamarátmi, ktorých mená si Maja najskôr mýlila a potom vôbec nepamätala. Toľko pív a pár glgov karpatskej ju mierne uspávali a tak opretá o Mareka sledovala chalanov ako hrajú biliard a popritom ho počúvala, ako jej tichým hlasom rozprával o svojom šéfovi v robote. Tentoraz však len sedel, akoby s ním jej blízkosť nič nerobila a možno si mysliac, že jej túlenie sa k nemu vonku bolo naozaj len prejavom zimy. Jediný náznak toho, že je trochu v rozpakoch bola jeho snaha roztrhať cigaretovú krabičku na márne kúsky a pekne ich poukladať do popolníka, čo Maju dosť pobavilo. Popíjala čaj a cítila sa ako v staničnej krčme plnej bezdomovcov a toho charakteristického zápachu trojdňových bagiet a najlacnejšej borovičky. Prinútil ju, aby si s ním zahrala biliard, lenže ten začínajúci stav opitosti u nej spôsoboval, že buď sa do gule vôbec netrafila, alebo buchla niekoho s tágom a prinajhoršom sama skoro spadla. Po nespočetných pokusoch naučiť sa to hrať si vymyslela vlastné pravidlá, ktoré spočívali v tom, že si gule premiestňovala tam kde chcela, aby ich presne trafila do diery, lenže keď sa jej to nedarilo ani tým spôsobom, Marek už od smiechu nevládal stáť na nohách.

„Je strašne pekné sledovať ťa, ako hráš“, usmial sa na ňu a sadol si vedľa nej na lavicu. Ona sa naštvaným pohľadom dívala von z okna, preklínala ten stôl so zeleným kobercom a v hlave si vytvárala ďalšiu teóriu, tentoraz a zbytočnosti hry ako je biliard, ktorá by ani nemala patriť ku športom, lebo človeku neprináša nič, len nervozitu.

„Nie je to pekné, je to len smiešne“

„Také pekne smiešne“, opäť sa milo usmial a začal si ju doberať, že jej to išlo naozaj dobre.

„Neprovokuj ma, neznášam ten pocit, keď mi niečo nejde“, povedala, ale opätovala mu úsmev. Líca sa mu mierne červenali a vtedy jej pripadal úplne na zjedenie...

„Dobre, tak vy sa tu rozlúčte, ja ťa počkám tam na druhej strane cesty“, povedal Robo, žmurkol na Mareka a s cigaretou v ústach sa rozbehol preč. Maja sa schuti zasmiala, došlo jej na čo Robo tým svojím „tajuplným“ pohľadom narážal.

„Vieš, je mi ľúto, že tento večer nedopadol tak, ako som si predstavoval, chcel som byť s tebou sám“, povedal Marek so sklonenou hlavou, aby mu Maja nevidela do tváre, lebo sa opäť červenal.

„Prestaň, to ti nemusí byť ľúto, ja som sa fakt dobre bavila, ty nie?“

„Tak to som naozaj rád, ak si sa bavila ty, tak aj ja“

„Jasnačka, bol to pekný večer“, pristúpila k nemu o krok bližšie a on sa posunul dozadu.

„Hmm... a pôjdeš zajtra von?“, opýtal sa a Maja si bola istá, že si želá, aby zase neurobila krok k nemu bližšie, lebo už bol pri kríkoch a nemal by sa kam ďalej posunúť.

„No jasne, že pôjdem von“, na chvíľu sa odmlčala, „myslíš to tak či pôjdem von s tebou?“, zasmiala sa.

„Hehe, ano tak som to myslel. Iba my dvaja“, povedal a prestupoval z nohy na nohu, Maja sa milo usmievala a pripadalo jej vtipné čo mu spôsobuje.

„To znie fajn“

„Dobre tak ja ti zajtra zavolám“, pomaly prešiel pár krokov a otočil sa.

„Vieš prečo som nervózny?“

„Nie“, zaklamala, lebo to v skutočnosti tušila, „ale rada by som to vedela“

„Tak teraz pôjdeš domov, okúpeš sa, napapáš sa a potom ti zavolám a poviem ti to ano?“, nahodil ten oteckovský hlas, ktorý používal Mišo, a na ktorý bola alergická, lebo si pripadala ako sopľavé decko, ktorému dospelý vysvetľuje ako sa má chovať.

„Povedz mi to teraz“, pristúpila k nemu.

„Niee“

„Prečo?“

„Lebo by som bol ešte viac nervózny“, povedal a posúval sa smerom dozadu dívajúc sa na Maju, ktorá vyzerala úplne bezmocná, prinútiť ho, aby jej to povedal osobne.

„Tak ja ti teda zavolám ano? Ahoj“

„Ahoj...“ Marek sa otočil a náhlil sa za Robom a Maja nespokojná sama so sebou, že nevyužila nič zo svojich presvedčovacích metód vošla do vchodu.

„Tak čo napapaná?“

„Ale kdeže, som rada, že som sa vôbec vládala prezliecť do pyžama, na to, aby som išla vyrabovať chladničku som až moc lenivá“, zasmiala sa.

„No aspoň ti nebude v noci zle...“

„Hmm... no tak povieš mi teda prečo si bol nervózny?“

„Vieš, to je trochu na dlho a teraz sa cítim strašne, sedím na posteli a točím sa dookola a pozerám sa na červené steny v mojej izbe a som ešte viac nervózny ako keď sme boli vonku“

„Fúha, mám sa začať báť, že čo mi povieš?“ Tá nervozita pomaly prechádzala aj na ňu. Tiež sedela na posteli, síce sa netočila dookola, ale naťahovala svoje trikrát väčšie tyrkysovo modré tričko v ktorom spala a dúfala, že jej povie to, čo chcela počuť.

„Ja neviem, to je na tebe či sa toho zľakneš“, zasmial sa.

„Mne to nevadí, že je to nadlho, počúvam“

„Dobre, skúsim to trochu skrátiť. Vieš, ja som sa v živote už dva krát sklamal v dievčatách a pri mojej bývalej som si naozaj myslel, že je to to pravé, zaujala ma na prvý pohľad a od toho dňa som myslel len na ňu a na nič iné, boli to krásne pocity, pripadala mi ako stvorená presne pre mňa...“

„Hmm...“, síce nečakala monológ o jeho bývalej, ale sústredene ho počúvala ďalej.

„No a teraz by si sa mala začať báť, lebo niečo podobné cítim aj k tebe, proste lahodíš môjmu srdcu... ten tvoj detský hlások, prirodzené chovanie, máš krásne pery a úžasne sa na teba dívalo dnes pri biliarde a vieš, o mne si chalani myslia, že chcem babu ako z časopisu, nejakú vychudnutú bondínku s umelými prsiami, dokonale namaľovanú, ale to nie je pravda. Strašne sa mi páčia čiernovlásky, také malinké ako ty....“

Bola ticho, akoby jej odišiel hlas a zabudla všetky slová, ktoré sa od narodenia učila, nebola schopná povedať nič. Toľko komplimentov, iba pre ňu a ona nikdy nevedela ako na ne reagovať, keď už sa jej náhodou nejakého dostalo. Presne na toto čakala, chcela, aby jej to povedal, naozaj po tom túžila a ten moment prišiel a ona nebola schopná uveriť tomu, že je to pravda. Len ďalej sedela na posteli, opretá o stenu so zatvorenými očami a jej vnútro vrelo krásnymi pocitmi, no nebola schopná slova.

„Teraz sa ja bojím, čo mi na to povieš a preto som ti to nepovedal osobne... teda mohla by si niečo povedať, lebo fakt mám strach čo si teraz myslíš“

„Ja... ja neviem naozaj čo ti mám na to povedať“, trasúcim hlasom dostala zo seba súvislú vetu.

„No tak toto nebolo to, čo som čakal“, zasmial sa.

„Ja viem, prepáč, ale fakt som z toho mimo. Vieš, už keď som ťa prvýkrát uvidela, tak som si povedala, aký pekný chalan, ale ani ma nenapadlo, že by sa toto mohlo naozaj stať a potom keď si mi začal volávať a písať tak to bolo také milé, len keď dnes vonku si sa akosi moc neprejavoval, tak som naozaj nevedela na čom som, preto som teraz tak trochu, vlastne úplne moc mimo a neviem čo mám povedať, prepáč“

„Neospravedlňuj sa, ja to chápem. Ty mne prepáč ten dnešok, ani nevieš akú som mal chuť objať ťa, ale bál som sa čo by si na to povedala...“

„Nemôžeš sa stále báť, ja som si naozaj želala, aby si to urobil...“ pomaly nachádzala slová.

„Ja som už raz taký, veď som ti písal aké mám chyby... Myslíš, že by sme to mohli teda... my dvaja...spolu...skúsiť?“, opatrne sa spýtal.

„Ano, bola by som rada“, s úsmevom na tvári povedala a čím dlhšie sa rozprávali, tým menej verila tomu, že je to celé skutočné.

„Ja som vôbec nečakal, že mi povieš toto, naozaj som úplne milo prekvapený“, z jeho hlasu bolo počuť úprimnú radosť. „tak zajtra keď pôjdeme von, tak ťa budem môcť konečne poriadne objať a chytiť ťa za ruku a pôjdeme spolu niekam preč?“

„Hej, to by bolo fakt krásne...“, povedala a so zavretými očami si už predstavovala zajtrajší deň, ktorý jej v momentálnej chvíli pripadal tak ďaleko, lebo by s ním bola najradšej už hneď teraz.

„To je super, tak teda idem už spinkať, nech sa mi čím dlhšie sníva o tebe a tebe nech sa sníva o veľkej...“

„Bielej čokoláde!“, so smiechom ho prerušila.

„Nie, chcel som povedať o veľkej puse, ktorú ti zajtra dám“

„Dobre, ale len ak bude chutiť ako biela čokoláda“.

„Veď uvidíš, dobrú noc“

„Dobrú a napíš mi niečo pekné“.

Maja si myslela, že nezaspí, lebo tento rozhovor bol asi to najkrajšie čo kedy počula, ale keď jej v noci Marek napísal, že umrie túžbou po jej slovách a po jej úsmeve s ospravedlnením, že jej to nedokázal povedať do očí, tak si bola už naozaj sto percentne istá, že spať nebude.

Aké je to zvláštne, keď človek žije úplne normálne, nič ho príliš nezarmucuje, ale ani neteší a zrazu príde vec, ktorá človeka položí doslova na kolená, že nie je schopný uveriť tomu, že sa to stalo práve jemu, začína sa mu zdať neuveriteľné ako dokázal prežiť to obdobie predtým. Nie je to až také ťažké, pokiaľ človek nespozná a nezažije niečo krajšie tak mu nepripadá, že si žije zle, ale keď ho tá nádhera, dostane, spúta a nedá mu dýchať, vtedy si uvedomí, ako hlboko by sa zranil, keby opäť spadol späť do toho normálu, ktorý mu teraz pripadá ako niečo hrozné...

Kristína Heššová

Kristína Heššová

Bloger 
  • Počet článkov:  26
  •  | 
  • Páči sa:  0x

kto som ja... čo som vlastne zač... ked moj plač... zas len strieda plač... Zoznam autorových rubrík:  ELY / románKDE JE TO ŠŤASTIE? / románDEAR DIARY / poviedkySOM Z MARSU, A CO?! / úvahyIM NOT EMO!!! / básničky

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu