„Vieš čo je na tom snehu také fascinujúce?“, veselo sa ho spýtala, keď k nemu pribehla a bola ochotná pokračovať v ceste. Bolo veľmi zaujímavé sledovať jej náhle zmeny nálady, ktoré bola občas spôsobené hoci aj takou banálnou vecou ako bolo počasie. Pre niektorých nie, ale pre ňu to bol rozhodne zázrak, že niečo v jej momentálnom stave ju dokázalo ešte rozveseliť.
„Na snehu nie je nič fascinujúce! Je to len biele, mokré a studené... poď už“, potiahol ju za ruku a hneď nato schytal snehovú guľu priamo dozadu na krk. Terka sa rozbehla a Jakub bežal za ňou.
„Keď ťa chytím...ty...!!!“
Mesto vyzeralo aspoň v zime trochu znesiteľne. Sneh zakrýval všetky špinavé, neupravené trávniky, neostrihané a vyschnuté kríky, chodníky a všetko pôsobilo tak jednofarebne bielo. Dokonca aj neodhrnuté cesty. Chytil ju, až keď sa zohýbala pre ďalšiu dávku snehu, ktorú do neho chcela hodiť.
„A teraz sa priprav, lebo o chvíľu budeš vyzerať ako snehuliak!“, zadýchaný povedal no odrazu poriadnu guľu do hlavy schytal on. Nie však od Terky. Tú pevne držal oboma rukami, aby jej znemožnil akýkoľvek nečakaný pohyb. Otočil sa dozadu. Na druhej strane pešej zóny, na ktorej teraz stáli postávala a posedávala skupinka ľudí v zimnom oblečení. Ak nemali šál vytiahnutý po nos, tak polku hlavy im zakrývala hrubá čiapka. Kubovi sa zdalo, že sa chystajú na výpravu minimálne na severný pól. No v tom oblečení bolo nemožné spoznať ich. Za to Terku s jej čiernymi vlasmi padajúcimi skoro až po pás a s bundou, ktorej prednú stranu pokrývali odznaky takmer na každom centimetri štvorcovom by spoznal každý. A kto iný ako Jakub by mohol byť ten malý, chudý chalan, ktorý si je schopný obuť číny aj do 30 cm snehu.
„Tak psychológ a psychopatka sa vybrali na prechádzku, aká idylka!“ Keď Jakub začul hlas chalana najväčšieho z nich, oblečeného celého v červenom, hneď mu došlo. Terke tiež. Jej snehom podporená relatívne dobrá nálada bola fuč. Otriasla so seba sneh, kým Jakub sa s nenávisťou v očiach díval na Lukáša a najradšej by bol išiel za ním a odtrieskal mu hlavu o niečo veľmi tvrdé.
„Poď Terka!“, zahlásil a schmatol ju za ruku. Na rozlúčku sa im opäť dostávali hnusné nadávky a výkriky. Terka otočila hlavu. Bola si istá, že tú modrú bundu predsa pozná a prisahala by, že bola dokonca aj pri jej kupovaní. A tu štrikovanú bielu čiapku s veľkým brmbolcom na vrchu tiež. Zbystrila zrak a trochu spomalila. Takmer zakopla o niečo na ceste, keď ju Kubo plný zlosti ťahal za sebou a ona s hlavou vytočenou dozadu sa snažila prísť na to, či vidí dobre.
„Čo je Terry? Kam toľko pozeráš?“, strhol sa Jakub, keď skoro kvôli Terke zakopol aj on a zbadal, že ona sa stále díva za Lukášom a jeho kamarátmi.
„Už si na tom tak zle, že sa musíš vláčiť po meste s otrhanou žobráčkou?“ Lukáša očividne bavilo privádzať Terku do šialenstva. Otrhanou žobráčkou nazval Kubovu mamu, ktorej bola Terka predchádzajúci deň pomôcť s nákupom a opäť sa nevyhla pohŕdavým pohľadom okoloidúcich.
Vytrhla svoju ruku z Jakubovej a rozbehla sa za Lukášom. Vedela, že oproti nemu nemá šancu, ale ovládala ju zlosť. Hnaná nespravodlivosťou, ktorá jej neustále ukazovala všetky svoje podoby pribehla za ním s Jakubom v pätách. Kým mu však stihla udrieť päsťou do hrude, chytil jej obe ruky a nahodil širokánsky úsmev. Díval sa jej do očí a Terku išlo roztrhnúť od zúrivosti. Jakuba medzitým chytili dvaja Lukášovi kamoši a uštedrili mu ďalšiu dávku tvrdých snehových gúľ.
„No teraz niečo urob, ukáž sa, predveď aká si silná“, vysmieval sa Lukáš Terke do tváre. Jej pohľad však opäť zablúdil k osobe v modrej lyžiarskej bunde a bielej čiapke na hlave. „Nina??“ Lukášovo zovretie povolilo, keď videl, že Terka sa prestala brániť. „Čo tu robíš? Už si s nimi zrazu zadobre??“
„Nič jej nehovor, nemusíš sa jej spovedať s kým a prečo chodíš von“, otočil sa na Ninu Lukášov kamarát. K Terke sa prihnal Jakub celý mokrý od snehu a ťahal ju preč.
„V spoločnosti týchto magorov už nevydržím ani sekundu, poď, prosím“
„Nie, počkaj!“, zadržala ho Terka, „nech mi Nina povie prečo je s nimi“. Jedna vec je naručenie vzťahov a následné ukončenie kamarátstva medzi Terkou a Ninou, ale naozaj si o nej nemyslela, že je až taká bezcharakterná a ľahko ovplyvniteľná takými ľuďmi, ktorými ešte prednedávnom opovrhovala. Cez slzy, ktoré sa jej tisli do očí sa dívala na Ninu, ktorá doteraz mlčala. „Chcem to vedieť“, úpenlivo povedala Terka a stále jej hľadela do očí. Jakub stál mlčky za ňou a vedel, že toto dobrý koniec mať nebude.
„Naozaj? Chceš? Dobre!...“ Chalan sa Ninu opäť pokúsil zastaviť s tým, že Terke nie je povinná nič hovoriť, ale ona mu naznačila, že toto vybaví sama. „Tvoj drahý otec sa postaral o to, že Alex má zničený život!“
„Čoo??“ Terka ničomu nechápala.
„Nerob sa, že nevieš o čo ide, musela si sa ísť sťažovať ockovi, lebo ti nestačili Jakubove silné reči, čo?“
„Ja neviem o čom...“
„Tvoj otec bol za Alexovým starým a povedal mu všetko, rozumieš? Všetko! To, že ťa Alex nabúchal, že je taký nezodpovedný a nedal si pozor, že sa ani neunúval za vašimi prísť a povedať, že je ochotný niesť následky! Vidíš na akú obeť sa tvoji rodičia zahrali? Veď oni predsa chceli potrat a nepripúšťali inú možnosť a aha teraz na nich! Na teba! Ako ste skončili! Iným musíte ničiť životy, lebo ten váš je úplne dojebaný! Dúfam, že už si spokojná. Jeho tatko, aj keď by nebol nadšený, že bude dedko, povedal, že nikdy by nedovolil potrat. Vieš akí sú nábožensky založení. Tvoj foter že vraj chcel Alexa chrániť, preto jeho rodičom nepovedal čo sa vtedy stalo, tak prečo teraz? Na čo to bolo dobré?“, kričala ako zmyslov zbavená, na tvári jej navreli žili a oči sa jej neprirodzene zväčšili, no nikto sa neodvážil zastaviť ju.
„Odmietol mu platiť školu, chápeš? Kvôli nejakým morálnym zásadám či čo, že vraj takto si odpyká, že to dopustil. Je ti to známe, že? Ani tebe rodičia viac nechceli platiť školu, ale toto je niečo iné. Ty si na celú školu kašlala a vlastne ti vyhovovalo, keď si tam už nemusela ísť, ale pre Alexa to bola budúcnosť! Vraj má ísť robiť! Popri škole a popri tréningoch je to doslova nemožné. Jeho tatko sa s tvojím skoro pobil, že proti tomu nič neurobil a samozrejme ako najväčšie chúďatko si z toho vyšla ty! Čo na to povieš teraz? Si šťastná, že aj niekto iný je na dne, nie len ty?!“ Nina na chvíľu stíchla a vysilená si sadla na lavičku. Terka sa odvážila prehovoriť.
„Nevedela som o tom“, a rukami si utierala slzy. „Nebol to môj nápad, s rodičmi sa vôbec nerozprávam, nikdy by som mu nechcela takýmto spôsobom ublížiť, naozaj nie...“, plakala a automaticky stisla Jakubovu ruku. On jej stisk opätoval. Ostatný len napäto sledovali čo bude ďalej. Nikto sa nesmial. Dokonca aj Lukáš mal vážnu tvár, keď videl Ninu ako vyčerpaná sedí na lavičke a rozdýchava, že práve dostala von, zo seba to, čo v nej vrelo. Terke bolo Alexa úprimne ľúto. Vedela, že škola pre neho znamená neskutočne veľa, pretože ju považuje za odrazový mostík pre svoju budúcu kariéru.
Nedokázala uveriť tomu, že by jej otec bol schopný spraviť niečo, čo by situáciu ešte viac zhoršilo. Stalo sa. Teraz už bude terčom opovrhovania a nenávisti nie len kvôli tomu, že vyzerá a správa sa ako úplná troska, ale aj preto, že zničila život bývalému chalanovi, aby tak dopadol aj on. To však chcela zo všetkého najmenej. Pomstiť sa mu. Kto jej však veril? Jediný Jakub bol ten, ktorý jej držal ruku a potichu dával najavo, že stojí pri nej, ale aj on bol rovnako mimo z toho, čo práve počul. Nine od hnevu, ktorý v nej pred chvíľou vybuchol, do očí tiež vošli slzy, ktoré však jedným pohybom ruky hneď zotrela.
„Teraz už reveš? Zrazu ti ho je ľúto? Alebo ťa trápi, že si to spravila tak priehľadne?“, osopil sa na Terku Lukáš. Tá prehĺtala svoje vzlyky a nebola schopná slova. Jakub celý zmeravený stál vedľa nej.
„Zober ma preč“, zašepkala. Preložil si ruku cez jej plece a otočili sa na odchod.
„Prečo reve? Prečo teraz reve a tvári sa ako neviniatko, keď to všetko spôsobila ona?“, počula Ninu, no už sa neotočila.
„Bodaj by si skapala, už by si aspoň nikomu nedojebávala život!“, zakričal za ňou Lukáš namiesto zbohom.
„Prepáč mi Terka, nemohol som... nedokázal som nič povedať, nijako sa ťa zastať, akoby som stratil reč...“, priznal sa jej Jakub, keď už boli ďaleko dohľadu a pokračovali po zasneženej ceste popri rieke.
„Nemohol si nič... nemal si čo povedať ani urobiť... Lukáš mal napokon pravdu...“
„Nie!“ Chytil ju za obe ruky a pozrel jej do očí, aby jej dal najavo, že posledné na čo by mala myslieť je, že Lukáš mal pravdu. Chcel ešte niečo povedať, ale Terka mu priložila prst na pery.
„Psst...“
Vchodové dvere boli otvorené, čo sa nestávalo moc často. No aj napriek tomu si ešte zopár minút posedela s cigaretou v ruke na studenom schode. Bol piatok neskorý večer, obloha bezhviezdna, vzduch ťažký... Odhodlala sa vstať a viac posunula ťažké dvere, aby mohla vojsť. Jeden schod, druhý, tretí... po dvadsiatom ich prestala počítať a pokračovala ďalej v ceste prehnutá dopredu, rukami sa zachytávala schodov, lebo sa jej tak kráčalo ľahšie. Jej dlhý farebný šál, ktorý mala prehodený cez krk sa obtieral o schody. Úmorná cesta skončila, keď pred sebou uvidela zdobené dvere s luxusným koberčekom pred nimi. Pochybovala o tom, že to, čo teraz robí je správne, sama akoby naschvál vyhľadávala situácie, o ktorých už na začiatku vedela, že pre ňu nedopadnú príjemne. Teraz však aj napriek tomu, že tušila, aký bude koniec, chcela Alexovi povedať, že to jej nápad nebol a ospravedlniť sa mu ak to nepriamo zapríčinila ona. Nemala odvahu spýtať sa otca ako to celé naozaj bolo a prečo to spravil, vedela čo by nasledovalo. To, čo vždy. Že si vôbec neváži to, čo pre ňu ľudia robia. Ale čo oni pre ňu robili? Takmer vo všetkých smeroch ignorovali jej prítomnosť doma. To, že mala kde spať, vždy čo jesť, čisté veci a nejaké to vreckové považovali za to hlavné, ale dievča ako ona potrebovala hlavne pochopenie a dôveru a práve to jej bolo odopierané. Ako náhle sa jej rodičia angažovali v nejakej väčšej veci, ako napríklad stretnutie s Alexovým otcom, malo to negatívny dopad v prvom rade na Terku. Možno obaja čakali, že za nimi príde, ospravedlní sa a poprosí ich, či by ju boli ochotní naďalej podporovať čo sa týka školy. Tým by si upevnili svoju autoritu a pocit, že oni sú tí, kto o všetkom rozhoduje, a že opäť vyhrali. Lenže Terka nevedela čo očakávajú. Nikdy jej to nepovedali a ona tým, že sa chcela vyhýbať zbytočným konfliktom sa ich radšej na nič nepýtala. Ich komunikácia bola nulová, aj keď v poslednej dobe sa Terka na Kubovu radu snažila viac, odozva zo strany jej rodičov nebola bohvieaká. Oni patrili k tým, ktorí nemali radi, keď sa ľudia po nejakom probléme odrazu správali akoby sa nič nestalo. Zrejme potrebovali viac času, alebo iné dieťa...
Zabúchala. Údajne zvukotesné dvere zrejme neboli až tak zvukotesné, lebo cez ne zreteľne počula zapnutý televízor. Nikto jej však neotváral a tak zabúchala ešte raz a silnejšie. Nemala strach, že sa bude musieť postaviť zoči-voči Alexovej mame alebo otcovi, ich auto pred domom nestálo, takže boli opäť na spoločnej večeri alebo nejakej akcii ako to robievali predtým, keď Terka piatky pravidelne trávila u Alexa. Dvere sa trochu odchýlili a Alex vystrčil hlavu. Podľa jeho holého ramena videla, že nemá na sebe tričko. Jeho nervózny výraz na tvári nesvedčil o moc dobrej nálade a jeho slovný prejav bol toho len dôkazom.
„Čo tu do boha chceš?!“ Terka naberala silu, aby mu mohla odpovedať. Nadýchla sa a spustila.
„Chcela som sa ti ospravedlniť, teda vlastne povedať ti, že s tým čo povedal môj otec tvojmu nemám nič spoločné, ale je mi to naozaj ľúto“
„No a čo, kurva, NO A ČO?? Je mi jedno či si ho za starým poslala ty alebo niekto iný! Už ťa nechcem vidieť! Už sem neloz!“, prestával sa kontrolovať a pustil dvere, ktoré sa pomaly otvárali dovnútra a Terka ho zazrela v plnej kráse. Mal na sebe len trenky, mokrú hruď a strapaté vlasy. Prinútila sa dívať niekam inam, nie na neho, keď z bytu niekto zakričal. „Prečo kričíš Alex? Kto je to? Deje sa niečo?“, doľahol k nim ženský hlas z bytu. Nerešpektujúc Alexov príkaz chcela vbehnúť dnu, ale on ju zadržal.
„Prečo mi neodpov...?“ Za Alexom sa objavilo malé bacuľaté
dievča s plavými vlasmi len v nohavičkách a jeho tričku. Keď zbadala Terku zasekla sa v polke vety. Pár sekúnd tam stáli všetci ticho, ale prvá sa ozvala Terka.
„Ty sviňa! Ty falošná podrazáčka! Koľko to už trvá? Toto si mi robila celý čas za mojím chrbtom?“ Chcela sa dostať dovnútra, ale Alex ju nemienil pustiť. Nina sa len škodoradostne zasmiala, keď zistila čo Terke spôsobuje.
„Uvedom sa! Bez teba je nám lepšie!“, zahlásila napokon a ako provokáciu objala Alexa a dala mu pusu. Jeho naštvaný výraz sa však nemenil. Terka na Ninu opäť škaredo skríkla a začala Alexa búchať rukami, aby ju k nej pustil.
„Vypadni odtiaľto!“, okríkol ju, lebo už ho nebavilo stáť vo dverách polonahý, dívať sa na Terku, na jej utrápenú tvár a uplakané oči.
„Ano, vypadni!“, pridala sa Nina, predrala sa dopredu cez Alexa a tisla Terku von. Tá už bola na pokraji so silami, tak Nine sa ľahko podarilo zabuchnúť pred ňou dvere. Terka sa oprela o stenu a jej plač sa rozliehal po celej chodbe. Už to nemohlo byť horšie... akoby ju chcel niekto prinútiť, aby so všetkým navždy skoncovala, akoby jej chcel niekto ukázať, že naozaj sa už nemá čoho chytiť, a že všetko už bude len a len horšie...
Trvalo jej neskutočne dlho, kým prišla domov. Tam našťastie nikto nebol. Nezasvietila si a v úplnej tme prešla z chodby do kuchyne. Zo špajze vytiahla 2 fľaše vína a z baru pár balíkov niečoho nezdravého a zavrela sa do izby.
„Prečo? Prečo? Prečo? Koľko ešte?“ Klesla k zemi a v mysli sa jej začali vynárať samé spomienky. Neurčité, dokopy sa zlievajúce obrázky, ktoré jej v minulosti prinášali šťastie jej práve teraz spôsobovali hrozné muky...
Skláňal sa nad jej nehybným telom a uprene na ňu hľadel svojimi veľkými zelenými očami. Jej izba vyzerala ako po útoku alebo nejakom výbuchu. Všetko oblečenie zo skríň bolo porozhadzované po zemi, po stole, smetný kôš prevrátený na druhú stranu, Fotky dotrhané a pokrčené všade kde sa človek len pozrel. Priložil ruku pod jej nos, aby zistil či vôbec dýcha. Po tom, ako zhodnotil, že len spí, posunul misu s pripáleným popcornom, ktorý mala pri hlave preč a sadol si k nej. Opäť sa nad ňu naklonil a tentoraz jej zľahka nadvihol viečko. Trochu sa zamrvila a otvorila jedno oko.
„Kubo?“, neveriacky sa spýtala a žmúrila pri tom na neho rozospatým okom. Ten len zavzdychal. Terka sa pomaly posadila, pretrela si oči a zazívala.
„Ako... Ako si sa sem dostal?“
„Vieš Terry, nie je múdry nápad nechávať kľúče vonku vo dverách... predpokladám, že tam boli celú noc...“
„Nič nechýba?“
„Neviem? Išiel som do roboty, tak som ťa chcel prísť pozrieť... nikto tu asi nebol..“, trochu sa zasmial.
„Je sobota nie?“, hlas jej zosmutnel. Jakub nevychádzal z údivu.
„Ako vidím, včera si sa zabávala aj sama“
V očiach mala dve veľké otázniky, akoby si vôbec nepamätala na predchádzajúci večer a nevedela o čom Jakub hovorí. Pohľad jej zablúdil na koberec a hlasno sa nadýchla, akoby sa jej všetko vyjasnilo. Bez toho, aby Kubovi odpovedala sa postavila, zdvihla zo zeme prázdne fľaše a hodila ich do skrine. Ani trochu sa nepozastavovala nad všetkým tým rozhádzaným šatstvom.
„Prečo máš všetky tie veci na zemi?“, vyzvedal v snahe dopátrať
sa k tomu, čo sa stalo minulú noc.
„Hľadala som otvárak na fľaše“, monotónne mu odpovedala a hádzala všetky zbytky jedla do koša.
„V skrini???“
„Najskôr v práčke, ale tam nebol“, sarkasticky mu odvrkla a viac sa nezaťažovala jeho prítomnosťou kým nenapratala väčšinu vecí do nejakej poličky. Potom si sadla a usilovne začala ukladať odpadky ležiace okolo koša naspäť do neho. Jakub celkom zarazený sedel na posteli a dokonale nechápal ničomu, čo sa deje. Terkinu tvár sklonenú nad košom začal odrazu zahaľovať tieň smútku a na perách pocítila slanú chuť svojich sĺz, ktoré Kubo okamžite zbadal. Sadol si k nej a prispel do koša prázdnym balíkom od gumových cukríkov., ktorý mal vo vrecku.
„Tak?“, odhrnul jej vlasy z tváre, ale ona nehodlala zdvihnúť hlavu.
„Nina a Alex...“, trúchlivo povedala.
„Čo s nimi?“
„Včera...“, nadýchla sa, aby zadržala plač, „včera boli spolu... u neho doma... videla som ich...“
„Ty si išla za ním domov??“
Terka sa opäť skúsila nadýchnuť, aby mohla odpovedať, ale vzlyky boli silnejšie.
Nebolo tam nič, čo by bolo okolo nej ako múr, ktorý by ju chránil pred všetkým zlým, pred všetkými... Zahalená strachom z každého nasledujúceho rána... bezbranná... odsúdená na bolesť, krčila sa v kúte s nohami pritiahnutými k hrudi.
„Chcem mať domov“, stisla Kubovu ruku silnejšie a oprela sa o jeho plece. „Cítim sa ako vystavená niekde v strede mesta a každý kto ide okolo ťa opľuje, kopne alebo do teba niečo hodí... a keď skloníš hlavu, potom sa z teba smejú...“
„U nás máš domov, to dobre vieš...“
„Prepáč..“ Začala sa pomaly zviechať zo zeme.
