reklama

Kapitola 8. - Come back

Terka ležala doma vo svojej izbe na posteli, jedla hrozno, pozerala Policajnú Akadémiu a rozčuľovala sa nad tým, ako to môžu ešte stále vysielať, veď to už videl každý minimálne 20 krát, vrátane nej. Nič lepšie tam však nebolo....Bola naštvaná na celý svet, na celú školu a hlavne na seba.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Bolo to v ten deň keď po tom, ako ju vyhodili zo školy prišla domov. Naposledy bola doma pred mesiacom na Vianoce... Nikto nevedel, že je doma. Jej rodičov by niečo také ani len nenapadlo. Preto bola jej mama strašne prekvapená, keď sa večer vrátila z roboty a na chodbe uvidela Terkine topánky. Vošla do jej izby a tam zbadala Terku ako nervózne prepína televízne kanály v snahe nájsť tam niečo relatívne dobré na pozeranie.

„Terka, ty čo robíš doma?“, spýtala sa jej mama. Na jednej strane bola rada, že ju vidí, ale zároveň tušila, že keď prišla neohlásene domov, že to nič dobré neveští.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Takže už ani tu niesom vítaná..“, povedala potichu, ale tak aby ju mama počula.

„Prečo by si tu nebola vítaná, len som sa ťa pýtala, čo sa také stalo, že si zavítala k svojim rodičom.“, povedala jej mama a vyšla von lebo jej zvonil jeden z jej telefónov a musela ísť niečo riešiť.

Vyšla z izby a zamierila k balkónu. Jej mama si ju ani nevšimla. Sedela v obývačke za stolom, s okuliarmi na nose a plne sa venovala svojmu notebooku. Terka si sadla na stoličku na balkóne, zobrala do ruky náčrtník a ceruzku a začala kresliť. Znovu týmto spôsobom unikala pred realitou... Medzitým jej mama vstala a išla dať do práčky ďalšiu várku vecí na pranie. Vošla do Terkinej izby, a vysypala veci z jej cestovnej tašky, aby tie špinavé mohla oprať. Spolu s oblečením vypadol na zem aj skrčený papier. Zdvihla ho a vystrela.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Vylúčená zo školy...“. Skoro spadla na zem. Strčila si ho do vrecka a išla za svojou dcérou. Uvidela ju sedieť na balkóne. Rozčúlená rozdrapila dvere. Terka sa zľakla čo sa deje a otočila sa.

„Čo má toto znamenať?“ Vystrelila na ňu s papierom o vylúčení zo školy.

„To je…“ Terka nevedela, čo má povedať.

„To je? Nič mi nehovor. Ako si mohla dovoliť aby ťa vyhodili z tej školy? Vieš čo dalo otcovi námahy aby ti to tam vybavil?“, dostávala sa do záchvatu afektu. Terka absolútne stratila reč. V hrdle ju tiažil ten tažký kameň, cez ktorý nedokázala vydať ani jedno slovo.

„Prepáč.“, snažila sa niečo zo seba dostať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Nechaj si to svoje prepáč pre seba. Ako môžeš byť taká nezodpovedná. Myslela som, že už si dostala trochu rozumu, ale ako vydím, ty proste nevyrastieš.“, pokračovala.

Terke vyšli prvé slzy a vnútri jej chcela povedať, že ju to všetko tak mrzí, že ju nechcela sklamať, ale jej matka tak kričala, že Terka nemohla. Nemohla povedať nič. A tak tam ostala iba sedieť a jej slzy rozmáčavali ten nedokončený obrázok Anjela, ktorého sa snažila nakresliť. „Nauč ma po tme dýchať. Prosím... Nech sa nestratím...“ Prosila ho.. Ten ju však nepočul. Nikto ju nepočul.

Prišiel domov otec. O ničom ešte nevedel, ale mama mu stihla podať informáciu o najnovších udalostiach, ktoré sa odohrali v ich rodine, hneď v chodbe. Terka stale sedela na balkone. Bála sa vojsť dnu. Čo by nasledovalo. On tak isto onemel, keď sa to dozvedel. Z balkóna počula iba nezreteľné zvuky, no dobre vedela, že sa rozprávajú práve o nej.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Konečne nabrala sily a rozhodla sa vojsť do kuchyne, kde sa obidvaja rozprávali. So zatvorením balkonových dverí ucitila na chrbte spalujúci pohlad ich vyčítavých očí.

„Ja som to tak nechcela.“, odprosovala ich, no na nich to vôbec neplatilo. Pomaly a neisto prešla do obývačky. Sadla si na gauč a tam v tieni vypnutých svetiel zasnene dúfala, že k nej priletí Anjel a vráti jej život.

Prišiel za ňou otec.

„Čo je s tebou?“, potichu sa jej spýtal. Ten to bral omnoho chladnejšie ako jej matka. Nebol rozčúlený.

„Trochu si ma sklamala Terezka. Ak si tam nechcela ísť, mohla si to povedať. Nemuseli sme sa takto kôli tomu ťahať. Veď to je iba škola.“, zaznelo v obývačke.

Trápilo ho aká je v poslednej dobe. No nebol jeden z tých ľudí, ktorí dokázali prehovárať ostatním do duše. Ostatne pri Terke to ani nikdy nepotreboval, pretože bola veľmi svedomité dievča a nikdy s ňou neboli vačšie problémy.

„Je to kôli Alexovi?“, skúšal to vziať z tejto strany.

„Tati, cítim ako sa strácam. Ja nechcem veľa. Chcem len naspäť svoj život.“, utierala si slzy. „Chcem ho iba naspäť...“

„Zlatko, veď ty ho máš..“, sadol si ku nej.

„Nie... Máte ho vy...“

„Ako to myslíš, my s mamou?“

„Nie, vy všetci. Ty mama, Alex... Proste všetci... Len na vás je postavený môj život. Na vašej láske. Na tom, čo pre vás znamenám. Na tom, že sa všetci odomňa otáčate.“ Ostala ticho.

„Ale veď my sa neotáčame. My sme stále s tebou“

„Nie ste tati...“

Vtom vtrhla do obývačky mama.

„Ja viem čo ti treba.. Treba ťa dať liečiť. Ku psychiatrovi. Tam pekne pôjdeš.“

„Ja niesom blázon...“, rozplakala sa.

„Hneď zajtra ťa tam objednám...“

Terka sa postavila, že odíde. No matka neprestávala.

„Všetci sa snažíme ti dať všetko čo chceš, lenže ty nie... Ty by si si nevážila ani to, keby sme ti pod nohy ruýe sypali.“

„Prestaň prosím ťa...“, so slzami v očiach si snažila zaviazať šnúrky od tenisiek.

„Bože môj... Ľutujem, že si moje dieťa...“ Ostalo ticho.

Ďalší zvuk bolo počuť iba buchnutie dverami. Terka odišla.

„Ahoj, nejdeme do mesta?“, zavolala Nine, keď trochu upokojila.

„Čo? Terka?“, Nina nechápala prečo jej volá a pýta sa kam idú dnes večer.

„Poďme prosím, musím sa niekde vyventilovať“, povedala, ale nezasmiala sa.

„Ty si doma?“

„No...“

„Čože? To vážne?“, Nina sa začala smiať a z jej hlasu bolo počuť aká je rada. „Ideme na disku nad Tibo, len ešte neviem kedy, ešte pomáham mame, veď ti zavolám ok?“

„Dobre dobre, budem čakať“

„A ozaj, čože si tak zrazu prišla domov?“, spýtala sa Nina.

„Chýbali ste mi“, povedala Terka a nasilu sa zasmiala....

V meste na lavičkách stretla partiu bývalých spolužiakov zo strednej.

„Terkaa!“, zakričali na ňu známe hlasy.

„Čo ty doma?“, spýtal sa jeden.

„Poď, daj si s nami borovičku!“, povedal druhý a všetci sa rozosmiali. Prisadla si k nim. Napila sa z fľašky, ktorú jej niekto podal.

„Ble“, zakašľala, čo vyvolalo u prítomných vlnu smiechu. Hodnú chvíľu sa bavili a rozprávali. Zavolala jej Nina.

„No čo Terko, kdeže si? My už sme tu. Prídeš teda?“

„Jasnačka“, odvetila Terka. Rozlúčila sa s bývalými spolužiakmi a vybrala sa za kamarátkami na diskotéku.

„Terkoo!“,

„Terkaa!“, zavýjali jej kamarátky, keď ju zbadali, pribehli k nej a začali ju objímať.

„Aj ja vás rada vidím“, povedala prekvapená z toho, akú radosť vyvolal jej príchod. Alebo skôr alkohol kombinovaný s jej príchodom. Výborne sa zabávali. Terka nemala v hlave nikoho a nič iné len momentálnu chvíľu a ľudí, ktorý jej nedovoľovali rozmýšľať nad niečím iným.

„4 vodky s džúsom“, povedala barmanke a o chvíľu už niesla k stolíku v každej ruke po 2 poháre s oranžovým obsahom.

„My sme nechceli vodku“, zasmiali sa baby.

„To je pre mňa vy hovadá!“, povedala Terka a ani sa nenazdali, naliala do seba všetky 4 poháriky a zvalila sa do boxu.

„Niekto dnes oslavuje?“, spýtala sa Nina.

„Hm, ja“, zasmiala sa Terka a vybehla na parket, lebo akurát začali hrať Smells like teen spirit a tá pesnička bola pre ňu niečo ako hymna.

„Idem na wecko“, povedala a zdvihla sa rozhodnutá vyprázdniť svoj mechúr, aby ho mohla znovu naplniť.

„Terezka!“, zakričal na ňu niekto, keď sa vracala zo záchodu, „poď si k nám sadnúť, dlho o tebe nebolo počuť, ako sa máš?“.

Martina. Kamarátka. Teda kamarátka s ktorou sa Terka chodievala baviť a opiť. Nič viac. Známosť. Lepšie povedané. Terka si sadla k nej. Dalo jej to dosť roboty, lebo okolo sedeli a ležali ľudia v alkoholovom opojení, ak nie v niečom horšom. Chvíľu sa rozprávali. Klasická téma, čo škola, čo doma, čo chlapi a bla bla bla. Do ničoho viac sa nepúšťali.

O pár minút sa okolo nich zhŕkli ďalší ľudia, ktorý si chceli ísť s niekým vypiť, alebo niekoho opiť, alebo si proste potrebovali sadnúť, lebo už sa nevedeli udržať na nohách. Prišla aj Nina. Sadla si na stôl a zapojila sa do nezáväzného rozhovoru o „ničom“. Chalan ležiaci vedľa Martiny, ktorý mal hlavu pod niekým iným sa zrazu zdvihol a nevnímajúc na kom leží a kto leží na ňom sa otočil k Martine.

„Zlatko moje“, povedal, objal ju a vtisol jej jazyk do úst, že Martina sa nemohla ani nadýchnuť. Nebránila sa. Len sa zasmiala a keď sa chalan znovu zvalil na niekoho do opačnej strany, otočila sa na Terku.

„Pamätáš si ho nie?“, spýtala sa jej, „pán basketbalista!“, povedala a rozosmiala sa. Terka prikývla.

„Nechodila si s ním náhodou?“, Martina si akosi začala rozpamätávať na udalosti spred pár rokov.

„No... hej... chodila...“

Terkina ak nie dobrá, tak aspoň normálna nálada sa v okamihu premenila na nákladiak bez brzdnej páky rútiaci sa dolu kopcom a ona potrebovala pred nim ujsť.

„Musím ísť“, povedala a vstala. Odsotila od seba jeden párik rozvalený vedľa a vyšla z boxu.

„Prepáč, ja som nevedela, že ti to vadí!“, zakričala za ňou Martina, „veď už to bolo dávno!“.

„Asi nie dosť dávno“, precedila Terka pomedzi zuby a vybehla von.

Nina bežala za ňou.

„Zlato nič si z toho nerob. Oni sú opití. Nedovoľ aby ti ona a ten hajzel zničili pekný večer“ „Už sa im to podarilo“

„Kam chceš ísť?“, spýtala sa Nina.

„Za Kubom. Musím.“

„Samozrejme“. Nina ju objala.

„Odkáž im, že ich nenávidím. Všetkých.“, povedala Terka. Nina ju pohladila po tvári a vrátila sa naspäť dovnútra.

Terka vybehla von. Bežala. Nezastavila sa, až kým neprišla na parkovisko pre hotel Manín.

„Neznášam ich!“, zakričala a kopla do obrubníka, „neznášam vás všetkých!“ Naokolo nikto nebol. Prečo ho musela vôbec stretnúť? Prečo jej pokazil večer ktorý vyzeral tak nádejne? Tieto otázky sa jej premietali v hlave. A hlavne jedna: prečo?...

Napísala Jakubovi, že ho čaká pred Manínom.

Fajčila už štvrtú cigaretu za sebou, keď pri nej zastavil krikľavo zelený volkswagen a vystúpil z neho Jakub.

„To je tvoje?“, spýtala sa na privítanie.

„Terka ty čo tu robíš?“, spýtal sa jej, pribehol bližšie a objal ju ignorujúc jej otázku ohľadne auta.

„No...som doma...teda...“, nevedela čo má povedať. „som sa pýtala či je to tvoje auto“, snažila sa prejsť na inú tému ako bol jej príchod domov.

„Neviem koho“, povedal, „sme na jednom byte, zobral som prvé kľúče čo som uvidel. Hádam nebudú nikomu chýbať kým prídeme. Teda...ideš so mnou, či?“

„Jasnačka“

Nastúpili do auta. Chvíľu boli ticho. Terka sa dívala na človeka, ktorý jej najviac pomohol prekonávať prekážky v živote, ktorého za posledný polrok videla len na Vianoce a teraz sedí vedľa neho a nevie čo mu má povedať. A pritom mu chcela povedať tak veľa.

Keď prišli na Rozkvet, vystúpili z auta a zamierili ku jednej bytovke.

„Tak povieš mi to?“, spýtal sa Jakub, „čo sa stalo? Prečo si doma?“.

„Nič...to len tak...“, vedela, že pre neho je to slabá výhovorka

„Terka...“, pozrel sa jej do očí, „mne to môžeš povedať“.

„Vyhodili ma zo školy“, zahanbene sklonila hlavu. Jakub bol ticho. „Nespravila som skúšky“, pokračovala.

„Prečo? Veď si sa predsa stále učila...“

„Bolo toho veľa... nemohla som sa sústrediť, asi to nebola škola pre mňa“

„Nie Terka...povedz mi ten skutočný dôvod“

„Už žiadny nie je“, zaklamala. Nepovedala mu to. Neprišlo jej to ako vhodná chvíľa. Potrebovala sa v prvom rade odreagovať a nie rozprávať sa.

Vošli do bytu kde na zemi sedelo asi 20 ľudí. Nikoho z nich nepoznala, ale všetci vyzerali ako Jakub. Dlhé mastné vlasy, roztrhané nohavice, vybíjané opasky a náramky, na oblečení protivojnové odznaky a nášivky. Baby aj chalani. Prisadli si k nim. Nikto si nevšímal, že prišiel niekto ďalší. Spolu s nejakými babami a s Jakubom stiahli fľašku rumu. Zrazu jej ktosi podal vysokú úzku fľašu v ktorej bolo niečo tmavo fialové.

„Skús to“.

„Čo to je?“, spýtala sa Terka. Nikdy jej z alkoholu nebolo moc zle, pokiaľ nemiešala všeličo možné dokopy a v ten večer jej to už pripadalo, že toho bolo dosť.

„Gumi džús!“, povedal jeden chalan a všetci sa rozosmiali. Terka sa napila.

„Fuj!“, a myslela si, že ak to čím skôr nezapije niečím nealko, že to v nej dlho neostane. „Teraz vážne, čo to je?“, spýtala sa znovu.

„Domáca slivovica miešaná s vodkou, griotkou a nejakými farebnými sračkami“, povedal ktosi a Terka sa rozbehla na záchod, lebo nechcela majiteľovi bytu nechať pamiatku na koberci.

Asi po 20 minútach prečisťovania žalúdka sa zvalila do rohu kúpeľne. Bola neskutočne mimo. Všetko okolo nej sa točilo. Chcela len zavrieť oči a už nikdy ich neotvoriť, ale keď to urobila, prišlo jej ešte viac zle. Tento večer nedopadol ako si predstavovala.

Jakub celý večer okrem toho, že vypil deci rumu popíjal iba nealkoholické pivo, niekto predsa musel zostať triezvy keby niekto niečo potreboval. Tak to videl on. A v prvom rade, v alkohole nevidel záchranu, to obdobie ho už prešlo.

Terka však videla všetko inak. V tej chvíli nevidela nič, iba človeka, ktorý ju v tom najťažšom opustil a teraz sa z nej smeje a opitý strká iným babám jazyk do huby. Videla aj človeka, ktorý by pre ňu spravil aj to posledné na svete len aby bola šťastná a ona mu v poslednej dobe len ubližovala. Videla seba, seba ako totálnu trosku, ktorej sa už nedá pomôcť a ktorá musí so všetkým skoncovať a...koniec.

Zobrala z poličky sklenený pohár, hodila ho do umývadla, kde sa rozbil a vytiahla z neho najostrejší kúsok skla. Na ruku si pustila studenú vodu, sadla si a zarezala si sklom do zápästia. Trochu to zaštípalo. Čakala na tú bolesť, ktorá u nej vyvolá zimnicu, aby mohla zarezať ešte raz. Ten pocit hneď prišiel. Do očí sa jej natisli slzy. Pustila si na ruku silnejší prúd studenej vody a znovu zarezala. Kúsok skla si pritláčala na zápästie až kým ju to nezačalo páliť. Po ruke jej stekali pramienky krvi, ktoré postupne zmývala voda. Myseľ jej zahaľoval tieň...

Keď sa Terka po 40 minútach nevracala z kúpeľne, začal mať o ňu Jakub strach. Veď sa nič nedeje, opakoval si. Povedala ti to. Nič sa nedeje. Možno len potrebuje byť sama. Ale sám tým slovám neveril. Rozbehol sa do kúpeľne. Dvere boli zamknuté.

„Terry, otvor tie dvere!“, zakričal na ňu. Neodpovedala, aj keď ho počula. Plakala. Nebola schopná povedať ani slovo.

„Čo sa deje Terry? Prosím otvor!“, kričal Kubo a srdce mu zvieral neskutočný strach. Terka po chvíli otočila kľúčom v zámke a v druhej ruke ešte stále držala kúsok skla. Jakub vošiel dnu a zamkol za sebou dvere. Terka sa zvalila na zem a odvrátila hlavu. Nemohla prestať plakať. Okamžite jej vytrhol sklo z ruky a hodil ho do umývadla medzi ostatné. Sadol si k nej a objal ju.

„Ty ma tu chceš nechať?“, rozplakal sa aj on „chceš ma tu nechať samého? Prečo mi nedovolíš, aby som ti pomohol? Prešli sme spolu už toľkými vecami, Terka nerob mi to...“

„Bolí to...“, povedala Terka a pozrela sa na svoje ľavé zápästie. Jakub jej chytil druhú ruku a priložil si ju na svoje srdce.

„Mňa bolí toto“, povedal. Terka sa znovu rozplakala

„Ja si ťa nezaslúžim. Nezaslúžim si človeka, ktorý je pre mňa ochotný obetovať všetko a ja ho len trápim“.

„Mňa trápi jedine to, keď sa trápiš ty. Dovoľ mi byť s tebou. Dovoľ mi chrániť ťa pred tým zlým...Terka...“ Silno sa k nemu pritisla. Od jej sĺz mal mokré tričko, ale pevne ju držal. Prisahal, že aj keby na ňu mal dávať pozor 24 hodín denne, do konca svojho života, tak by to urobil. Prisahal, že už nikdy nedovolí aby odišla, nikdy ju nenechá samu.

„Odpusť mi to“, vzlykala, „odpusť mi to všetko. Ty si bol vždy pri mne a ja som odišla. Chýbal si mi... každý deň... každú jednu chvíľu, ale nemohla som...odpusť“. Pohladil ju po vlasoch. „Ani nevieš ako som sa bála, či sa ti niečo nestalo. Či sa netrápiš a ak áno, či ti má kto pomôcť...je mi to ľúto... ja si ťa nezaslúžim...“

„Terry... moja... ja som sa trápil, len keď som nevedel čo je s tebou. Nič iné pre mňa nebolo dôležitejšie. Nič“ Hodnú chvíľu sedeli v objatí a Jakub sa ju pokúšal utíšiť.

„Ja ho milujem“, zašepkala, „neskutočne moc ho ľúbim...a on to vie a je mu to jedno...a mňa to ničí“, povedala konečne to, čo ju naozaj trápilo, to, kvôli čomu bol pre ňu posledný mesiac taký aký bol. Konečne to z nej vyšlo.

„Uvedomuješ si, čo ti spravil? Uvedomuješ si, že kvôli nemu si sa musela vzdať toho krásneho, čo v tebe rástlo? A on pri tebe nebol. Vieš to však?“

„Áno...“ povedala. Jakub sa na ňu nedokázal dlhšie pozerať, na to ako sa mu stráca pred očami. Chcel ju odviesť preč od všetkých a pomôcť jej začať nový život. Aj ona to chcela... odísť preč od všetkých.... ale nie začať nový život, ale nadobro skoncovať s tým súčasným. Pomohol jej vstať, umyl jej zaschnutú krv na ruke, obviazal jej ju a ako tak dal do poriadku kúpeľňu. Chytil ju okolo pliec a vyšli von.

„Milujem ho“, povedala Terka už nič naokolo nevnímajúc.

„Musíš zabudnúť“.

„Pomôž mi“, povedala, ale v skutočnosti by najradšej povedala: nechaj ma zomrieť.

„Nikdy ťa neopustím“, povedal Jakub...

Jano sa ráno zobudil ako prvý. Ešte s rozospatými očami sa poobzeral okolo seba a uvidel v Jakubovej posteli spať Terku. Kubo akurát vošiel do izby so zubnou kefkou v ústach a niečo hľadal na poličke.

„Čau bracho“, povedal Jano, „Terku som už dlho nevidel u nás, čo sa stalo?“, zasmial sa. „Ani neviem...“, povedal Jakub. Jano sa posadil.

„Heh, no ty si dobrý, máš babu v posteli a ani nevieš ako sa tam dostala“

„Debil“, povedal Kubo s plnými ústami a vyšiel z izby do kúpeľne, aby vypľul penu.

„Ja viem ako sa sem dostala“, povedal, keď prišiel späť, „ja som ju sem priviedol, nebolo jej moc dobre“, a sadol si na posteľ vedľa Jana.

„Veď vyzerá celkom v pohode, ako takto spí“

„Vyzerá ako čistý anjel“, povedal Jakub, no hneď svoje slová oľutoval. Akosi zabudol na to, že Jano je tam a počul ho.

„Ty ju miluješ však?“, spýtal sa ho Jano a popritom vstal a vyzliekol si tričko, v ktorom spal. Kubo bol ticho. Pohľad, akým sa díval na Terku hovoril za všetko, nepotreboval slová. Znovu po takom dlhom čase je s ňou, díva sa na ňu aká je krásna, ale vie, že vnútri sa trápi. Znovu sa mu pripomenulo všetko čo spolu prežili.

„Len aby si sa nám z tej lásky nezbláznil“, povedal Jano, zasmial sa, postrapatil Jakubovi vlasy a vyšiel z izby.

„Kubo choď sa prevetrať a kúp niečo na raňajky!“, zakričal na neho z kuchyne.

„Ok“. Jakub sa postavil a vyšiel von.

Jano sa ešte chvíľu zdržal v kuchyni a keď sa vrátil do izby, Terka sa akurát prebúdzala. „Johny...“, povedala zastretým hlasom, keď uvidela Jana pri svojej posteli.

„Tu máš, daj si čaj“, položil jej pohár s čajom na stôl vedľa postele. Terka sa posadila a odhrnula si vlasy z tváre. Napila sa čaju.

„Fuj“, povedala a skoro vypľula všetko čo mala v ústach, „veď je to hnusné“

„Máš pravdu“, zasmial sa Jano, „neviem variť čaj“. Terka sa pousmiala.

„Mali by sme sa porozprávať“, povedal a sadol si vedľa nej.

„Hm, o čom?“

„O tom ako sa máš ty a ako sa má Jakub...“

„Ja viem, že ho trápim, je mi to ľúto...“, trošku sa posunula na posteli, aby sa jej sedelo pohodlnejšie, a aby mal Jano viac miesta.

„Nie, tak som to nemyslel. On ti chce pomôcť, a ja tiež... povieš mi čo sa stalo a čo sa momentálne deje? Možno by sme spolu dokázali nájsť nejaké riešenie...“

„To asi ťažko“, povedala Terka, ale napriek tomu, že bola presvedčená, že na jej problémy riešenie neexistuje, kým bol Kubo v obchode porozprávala Janovi to, čo sa stalo a snažila sa vyjadriť aj to, čo sa deje teraz, ako to vníma a čo cíti. Snažil sa jej pomôcť zo všetkých síl. Jej aj Jakubovi. Snažil sa nájsť riešenie na Terkine problémy, lebo zastával názor, že na všetko existuje riešenie. Terka ten názor nemala, no dobre jej padlo, že sa mohla o tom všetkom porozprávať s nezainteresovaným človekom...

Kristína Heššová

Kristína Heššová

Bloger 
  • Počet článkov:  26
  •  | 
  • Páči sa:  0x

kto som ja... čo som vlastne zač... ked moj plač... zas len strieda plač... Zoznam autorových rubrík:  ELY / románKDE JE TO ŠŤASTIE? / románDEAR DIARY / poviedkySOM Z MARSU, A CO?! / úvahyIM NOT EMO!!! / básničky

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu